Pamätáte si sociálne interakcie z nášho detstva ? Keď sme sa museli viacerí dohodnúť na tom aby sme sa šli zahrať von na schovávačku alebo sa len tak porozprávať pri nejakej aktivite ? Prečo sme to ako deti považovali za samozrejmosť a dnešná doba plná technológie nám tak nejak dovoľuje túto možnosť „hacknúť“ a zabaviť sa pri rôznom obsahu, ktorý je priamo šitý pre nás. Prečo ísť do kina keď si film môžeme pozrieť aj na internete, prečo ísť do kaviarne keď kávu máme aj doma z mašiny a prečo sa niekam presúvať keď sa nám aj tak lepšie doma leží na gauči kde máme svoje prostredie a svoj pokoj.
Táto téma je veľmi ťažká na akékoľvek popisovanie a preto by som chcel dnešný článok opäť viesť skôr ako úvahu nad tým čo sa mi momentálne nachádza v hlave. Zozačiatku by som sa asi pozrel na to že tu je istý rozdiel medzi tým či sme extroverti alebo introverti. Veľmi všeobecne by sa o nich dalo napísať že jeden čerpá energiu z interakcie s ostatnými ľuďmi zatiaľ čo druhý skôr doma vo svojom obľúbenom prostredí a pri svojej vybranej aktivite. Nutno podotknúť že aj introverti potrebujú svoju dávku socializácie nie je to tak že oni by sa stretávať nepotrebovali len to nepotrebujú až v takom množstve. Problém možno nastáva trochu pri tom keď sa tieto 2 svety stretnú. Asi to poznáte keď jeden človek chce ísť von silou mocou nemá ísť s kým a hnevá sa že má kamarátov s ktorými sa nedá nič realizovať. Nedávno som videl jedno prirovnanie k batérií. Extroverti majú veľkú baterku ktorá sa dobíja medzi ľuďmi zatiaľ čo introverti to majú naopak. Treba však jednoznačne označovať týchto ľudí na 2 tábory ? je skutočne niekto čistý extrovert a niekto introvert ? Pri niektorých ľuďoch by sme to vedeli tvrdiť s jednoznačnou istotou a pri niekom to je zas celkom neisté.
Ako išiel život
Ja som bol dlhé roky introvertom, už od škôlky bol pre mňa celkom pain keď som musel odísť z domu a socializovať sa s niekým ďalším. Kopec ľudí mnoho pohľadov, a deti sú proste savage nemusíme si klamať, tie vám do očí povedia to čo si o vás myslia bez mihnutia oka (nutno dodať že niektorí v tejto fáze ostávajú už doživotne 😅) Čo je však zaujímavé že hoc som nemal veľmi rád interakcie s ostatnými, vždy som si všímal ako oni fungujú medzi sebou. Je to priam fascinujúce ako sa dokážu dohodnúť ľudia s tak rozdielnymi názormi na veci. Niekedy to skončilo tak že vznikla hádka, bitka alebo nejaký iný rozpor ale v konečnom dôsledku sa to nejako vždy uzatvorí a upokojí. Ako som si tak rokmi všímal ako medzi sebou fungujú ostatný začal som si od nich preberať postup ako by mal človek v určitej situácií reagovať. Všímal som si kedy pomohlo keď zostali pokojný a niekedy zas bolo nutné aby zvýšili hlas a zdôraznili že im niečo vadí tak aby to ten druhý vnímal ako dôležitú informáciu. Postupne som sa viac a viac začal zapájať do diskusií a hoc na základnej škole som skoro celú dobu len sedel a snažil sa ani nedýchať aby si ma učitelia náhodou nevšimli tak na strednej škole sa to začalo lámať. Veľmi mi dali aj predmety v ktorých sme museli vystúpiť pred všetkých a hovoriť o svojich názoroch, prezentovať sa. Asi niekde v tej dobe ma tak trochu začala zaujímať aj psychológia a zohnal som si na túto tému aj pár kníh. Pamätám sa že som mal zapožičanú aj veľmi dobrú knihu od jednej vyučujúcej profesorky ktorá mi vylepšila moju reč keď som dostal možnosť na konci štúdia hovoriť slová za všetky končiace ročníky. Ja introvert ktorý sa s nikým nerozprával a vždy mu pobrali všetky hračky v škôlke ostatný som hovoril pred celou školou o štúdiu, áno tú reč mám napísanú a stále odloženú v šuplíku.
Na mojej prvej vysokej škole to bola čistá divočina samé štúdium a kompetetívny priestor v ktorom každý kopal za seba. Po prestupe sa však všetko otočilo a ja som bol ďaleko spokojnejší. Čo sa však hlavne vrátilo bola možnosť prezentovať sa na hodinách psychológie a iných pedagogicky orientovaných predmetoch. Vystúpiť pred ostatných a hovoriť o svojich názoroch. Áno zistil som že je to pre mňa asi najdesivejšia a najviac relaxačná vec, vždy som sa tešil na prezentácie keď som mohol pridať tak trochu seba do toho čo by inak pre mňa bolo asi nuda. A snažil som sa zároveň vyjadrovať k názorom ostatných. Zároveň som však mal možnosť vypočuť si ostatných a to čo je dôležité pre nich. Zistil som o živote veľa vecí o ktorých som predtým ani nevedel a získal som aj dôležité informácie o tom ako to chodí v iných oblastiach života. Vlastne to že sa na vysokej škole komunikuje považujem za najväčšie plus, to že máte možnosť spoznávať ľudí s rôznymi názormi a pohľadmi na život a že môžete aj bližšie vstúpiť a prežiť s niekým jeho životné momenty je na nezaplatenie. Učíte sa pritom spoločne a môžem povedať že tieto znalosti sa potom zužitkujú v živote prakticky nonstop. Nutno podotknúť že hoc som v tejto dobe už vedel vystúpiť pred ľudí a hovoriť o svojich názoroch a pohľadoch stále to nebolo ono. Vždy som sa cítil ako vybíjajúca batéria a potreboval som zmiznúť preč do bezpečia kľudu a ticha. Kde sa to začalo lámať ?
Pred pár rokmi ešte počas štúdia som bol pozvaný na svadbu kde bolo kopec mladých ľudí a ja som sa veľmi tešil že si tam nájdem nejakých nových kamarátov s ktorými sa budem môcť rozprávať aj do budúcnosti. Čo sa však stalo ? Zistil som že s tými ľudmi veľmi nemám o čom hovoriť. Bol som priam konfrontovaný svojou neschopnosťou nadviazať akýkoľvek kontakt ktorý by mi niečo priniesol. Zistil som že nemám čo ponúknuť čo by vlastne zaujímalo niekoho iného ako veľmi špecifických ľudí. A toto asi spôsobilo najväčší skok v mojom uvažovaní. Priamo na mieste keď som sedel pri stole sám som si uvedomil že takto život nefunguje a ak chcem aj naďalej získavať nejaké informácie a skúsenosti aj po tom ako vyjdem zo školy budem musieť zistiť kde je problém. Spoiler alert zistil som.
Ako sa mi to podarilo zistiť ? Môj spolužiak so mnou zašiel na pivko pamätám si ako sme šli cez prechod od školy a on sa vždy divil prečo nikam nechodím po škole s ostatnými. Vytiahol som na neho overenú zbraň „som introvert“. Čo som dostal ako odpoveď ? „Introverti / Extroverti nie sú, sú len ľudia ktorý sa v danej skupine necítia sami sebou“ dostal som aj príklad o spolužiakovi nad ktorým som sa len pousmial lebo som vedel že má pravdu. „Predstav si nášho spolužiaka on keď si chce sadnúť lebo je unavený tak si sadne na prostred cesty a sedí“ .😅 a viete čo ? možno som sa v tom momente bránil ale zostalo mi to v hlave tá predstava ako si sadá na prostred cesty náš ďalší spolužiak, nebolo tomu ťažké uveriť, viac krát som videl ako spravil niečo čo mi vôbec nedávalo zmysel, raz zjedol svoj test z informatiky lebo mu to niekto navrhol 😂 Čo mi ostalo ako pointov ? Že problémom toho že sa mi vybíja batéria medzi ľuďmi je možno to že sa necítim v danom okamihu ako vo svojom domácom prostredí, že sa nemôžem prezentovať tak ako som a nemôžem si robiť čo chcem.
Čo som s tým spravil ? Chytil som sa toho, na druhý deň som sa rozprával so svojou kamarátkou na chodbe pred tým ako začalo vyučovanie a strašne sa mi chcelo ľahnúť si. Povedal som si čo by spravil spolužiak ? Áno ľahol som si do prostred chodby kde prechádzalo celé vedenie školy rovno na zem a rozprával som sa so svojou kamarátkou aj nadalej 😅 čakal som čo spraví ale vedel som že to je tá správna osoba pri ktorej môžem začať a nebojí sa toho že niečo také spravím mal som pravdu. Normálne sme sa rozprávali a profesori, docenti, doktori prichádzali do práce a ponáhľali sa do kabinetov. V jednom momente som sa so zeme pozdravil dekanovi ktorý ma prekračoval a divil sa čo tam na zemi robím ale tiež mi na to nepovedal nič. Áno, niektorí si o tom pomyslia že je to dobre hlúpi nápad a že som si tým škodil že ma mali za hlupáka. Verte neverte pamätali si ma ale mal som pocit že celkovo diskusia bola úplne índe. Niektorí z tých ktorý ma vtedy obkračovali sa ma pri ďalších stretnutiach už len nepozdravili ale aj dodali nejakú zaujímajú informáciu. Ahoj ako sa máš ? dnes je šialený deň musím ísť na poradu. To je dnes ale počasie čó ?
A viete čo, ja som sa pekne divil. Bol som chvíľu sám sebou a odrazu som dostal to isté aj od ostatných aj oni odrazu boli viac sami sebou ? Od vtedy som to mnohokrát zopakoval a zisťoval som ako to funguje. Zistil som že čím viac má druhý pocit že ste sami sebou tým rýchlejšie si dokážete nájsť spoločnú reč a záujmy. Prečo schovávať že hráte warcraft ? Áno niekomu sa to nepáči a hneď vás odpálkuje. Ale chcete mať v živote len ľudí ktorým záleží na jednotlivých aspektoch života ? A dokážu vás na základe toho odsúdiť ako celok ? Vždy je tu viac toho čo vám človek môže ponúknuť. Vážme si seba a vážme si aj ostatných ktorý sú okolo nás aj keď sa nám možno nie vždy všetko na nich páči. Ale to už by bola téma na samostatný článok 😅 Ľahko sa hovorí ťažko sa robí.
Uzatvoril by som to asi tak že po tom ako som sa začal viac otvárať rýchlejšie novým ľuďom a hovoriť im viac otvorene o tom čo práve cítim, chcem a či nechcem zistil som že som v krátkom čase natrafil na veľmi zaujímavích ľudí, ktorý mi pomohli ďalej rozvinúť svoje schopnosti komunikácie a uistili ma že dobrý ľudia existujú. Za to im ostanem navždy vďačný a vďaka ním si môžem užívať momenty kedy to že idem medzi ľudí je pre mňa vec ktorá mi moju batériu už len dopĺňa !
Súste to aj vy. Ak máte nejakú vec ktorú chcete spraviť alebo vás napadá niečo fajn a bojíte sa že by sa to vašim kamarátom nepáčilo povedzte to nahlas. A možno zistíte že ak vás aj niekto odmietne ktosi kdesi vzadu vás započuje a jemu sa váš nápad páčiť bude.
