Týždeň v Budapešti, ktorý ma zmenil

Písal sa rok 2017 a bolo leto, mimoriadne teplé a krásne. Veľa slnečných dní, málo daždivých, no malo to jednu nevýhodu. Od pondelka do nedele som pracovala v kaviarničke. Práca to nebola až taká zlá, ale tí zákazníci… Peniažky boli tiež fajn, ale inak ma to veľmi ubíjalo. Raz ešte pred službou som zo zvedavosti otvorila stránku našej fakulty, či tam nenájdem niečo čo by ma aspoň na chvíľu vytrhlo z reality, ktorá zabíjala moju dušu veľmi pomalým a mučivým spôsobom. Na moje veľké prekvapenie (pretože ja v tomto šťastie nemám) tam jedna krásna ponuka bola – Letná škola s názvom V4 Summer School in Budapest, Hungary. Síce deň po deadline, ale aj tak som napísala, že ak sa niečo zmení alebo sa im uvoľní miesto rada sa zúčastním. Prekvapenie číslo dva nastalo na druhý deň, keď mi oznámili, že idem ako náhradníčka. Všetko bolo tak rýchle, ale neplánované veci sú najlepšie, však? Naša fakulta hradila cestu tam aj naspäť, hosťujúca škola zase ubytovanie a stravu. Ostatné veci mimo vyučovania si hradili účastníci samozrejme sami, ale aspoň našli peniaze z brigády svoje uplatnenie 😀 Veci nabrali veľmi rýchly spád, vybaviť si cestovné poistenie, zmeniť peniaze a oznámiť šéfke, že tak týždeň až dva sa v práci neobjavím. Tešila som sa neskutočne, dovtedy som v Maďarsku nebola a teraz mám stráviť týždeň v jeho hlavnom meste, od radosti som ani nespala.

Prvá otázka, čo vám napadne ako prvé keď sa povie Maďarsko?

Mne ich absolútne nezrozumiteľný jazyk, čípoš jedlá a víno Tokaj 😀 Okrem toho je Maďarsko aj krajinou kúpeľov. Ich predkovia obývajú danú oblasť už od 9.storočia. Tisíc dlhých rokov existovalo Uhorské kráľovstvo, ktoré bolo oveľa väčšie ako je územie dnešného Maďarska. Pod obrovské územie patrila aj časť Slovenska, Česka, Poľska, Chorvátska, Ukrajiny, Rumunska, Srbska, Rakúska, Slovinska, Bosny a Hercegoviny. Od 16.storočia bolo súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie až do rozpadu v roku 1918. Po prvej svetovej vojne, v roku 1920, v dôsledku Trianonskej zmluvy prišlo Uhorsko o 72% svojho územia. Z takmer 21 miliónov obyvateľov ostalo len 7. A Maďari to aj po sto rokoch znášajú veľmi ťažko. Trianon je podľa nich veľká zrada od víťazných mocností. Videla a počula som ich pobúrenie minulý rok pri stom výročí. Dnes je Maďarsko demokratickou parlamentnou republikou a obyvatelia sú hrdí na svoju minulosť. Ekonomiku ťahá dopredu hlavne automobilový priemysel. Hlavným mestom je Budapešť, ktorá sa rozprestiera na oboch brehoch Dunaja. V minulosti šlo o dva od seba nezávislé mestá Buda (Budín) na západnom pravom brehu a Pest (Pešť) na východnom, ľavom brehu. Preto sa aj dnes nachádzajú pamiatky na oboch brehoch. Nebudú to predsa presúvať len kvôli rozhodnutiu spojiť sa 🙂 A len tak pre zaujímavosť Budapešť postavili Slováci možno preto je taká krásna.

Ale naspäť k výletíku.

Cesta začala v Košiciach, na železničnej stanici, odkiaľ šiel vláčik priamo do Budapešti. Prekvapivo zle vyzeral vlak s názvom EuroCity a ani interiér nebol lákavý, ale veľmi mi to nevadilo. Dobrodružstvá sa predsa nespájajú len s luxusom a som ten typ cestovateľa, čo si užíva aj samotnú cestu tam, nie len cieľovú destináciu. Cesta mala trvať dve a pol hodiny a okolo 270 km. Najviac ma fascinovala zmena krajiny. Z hornatého Slovenska sa krajina za oknami menila na rovné polia so slnečnicami. V Miškolci sa slovenské osadenstvo vlaku zmenilo na maďarské a keby mám v tom momente problém so sprievodcom tak s mojou znalosťou maďarčiny (ktorá obsahuje slovíčka ďakujem, dobrý deň, jeden, dva, tri) skončí dobrodružstvo už tam. Nič sa, ale nestalo a cesta vlakom úspešne skončila na hlavnej stanici Budapest-Keleti pu. Mimochodom krásna budova. Boli sme tam, v hlavnom meste Maďarska, Budapešti. Mnohými odmietané mesto, no táto kráska rozprestierajúca sa na oboch brehoch Dunaja má skutočne čo ponúknuť. Strávila som tam týždeň, a môžem povedať, že odvtedy sa tam chcem zúfalo vrátiť. Je to metropola (nie len preto, že má metro), multikultúrne veľkomesto, na ktoré sa Bratislava ani len nechytá. Bola som celkom prekvapená, že aj staršie tety v obchodoch mali angličtinu tak dobrú ako my mladí, to je na Slovensku nemysliteľné, tu sa často stáva, že ani mladí ju nevedia. Za ten týždeň som sa prejedla hambáčov z Mekáču, ale kalórie som spálila pri prejdení viac ako 21 km denne. Videla krásy nevídané a spoznala toto pulzujúce mesto za dňa aj noci. Mám rada veľké mestá, pretože aj keď vykročíš na ulicu o polnoci mesto ťa vtiahne do svojho víru a unáša ťa svojím tempom…

Deň prvý – príjazd

Dostali sme presne inštrukcie ako sa dostať na intráky. Bol síce boj vyznať sa v cestovnom poriadku a nástupištiach, ale zvládli sme to. Internáty boli len pár minút cesty MHD-čkou a pár zastávok od centra mesta. Poviem vám, že v porovnaní so slovenskými intrákmi toto bol päť hviezdičkový hotel. Na recepcii sme dostali prístupové čipové karty, bez ktorých by sme sa nemohli pohybovať po internáte. Prístup ku výťahom bol cez turnikety na kartičky samozrejme. Celý internát mal asi 5 poschodí, to si už nepamätám presne. Ale viem, že naša izba bola na 3. poschodí v pravom krídle. Výhľad sme mali na menej rušnejšiu ulicu, ale bolo to super. Celá izba sa skladala z dvoch buniek. Na bunke boli na jednej strane postele, a na druhej strane skrine a vstavané stoly a obrovské zrkadlo 😀 A ešte tá sprcha, to bol naozaj luxus, sprchovacia hlavica bola upevnená na stenu a presklené dvere, nepodstatný detail, ale pre študentov zo Slovenska zvyknutých na staré komunistické internáty bol toto veľký bod k dobru. A ešte obrovská kuchyňa spojená s oddychovou miestnosťou s televízorom! To bolo teda niečo na Slovensku neexistujúce. A to jedlo bolo tiež kráľovské, švédske stoly, ktoré sa prehýbali pod ťarchou pečiva, džúsov, nátierok, ovocia, zeleniny. Na obed sme mali na výber tiež z mnohých jedál a tiež na olovrant. Mňam, mňam…

Po ubytovaní sme sa vrhli na prvé spoznávanie mesta. Moji dvaja kolegovia v Budapešti už boli, takže presne vedeli ako sa kam dostať. Bola to len väčšia prechádzka a ani nie centrom. Zdržiavali sme sa len pár kilometrov od internátov. Ale dostali sme sa na také ulice kde bol nábytok vyhodený na chodníku, skrine, gauče, stoličky, záchody našli by ste tam asi celé zariadenie bytu. Ulice špinavé, koše plné odpadu, úprimne dosť ma to prekvapilo a tí nahnevaní ľudia. Je mi jasné, že čím ďalej od centra človek ide, tým horšie to je, ale v noci ísť tade muselo byť ako vystrihnuté z hororu, ešte že sme sa tam už nedostali. Ale ten deň ešte nekončil a spolu s obrovským davom sme sa dostali bližšie k centru a narazili sme na Budapest Eye, obrovské ruské koleso odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto. Už tam som si uvedomila aké je to mesto veľké a, že budem ústa otvárať od toľkej krásy.

Deň druhý

Po prvých prednáškach, simuláciách a vynikajúcom obede sme sa mohli zase vrhnúť na poznávanie mesta. Vybrali sme si ľavú stranu Dunaja. Mierne kopcovitú, ale o to krajší je výhľad z vrcholu. Budín je úplne iné mesto, menej uponáhľané. Najskôr sme boli uchvátení neogotickou stavbou s názvom Rybárska bašta (Halászbastya). Je to v podstate nádvorie hradu, ku ktorému sa dostanem neskôr. Veľa vežičiek, schodov a z každej strany výhľady na Pešť. Názov tejto pamiatky je odvodený od rybárov, aké nečakané. Za týmito hradbami sa pravidelne konali trhy s rybami, ale celý hrad bol pod ochranou rybárskeho cechu. Keď prejdeme trošku ďalej uvidíme Kostol kráľa Mateja. Zaujímavosťou je, že počas tureckých nájazdov pol prestavaný na mešitu a na stenách boli namaľované obrazy z Koránu. Po oslobodení bol opäť prestavaný na rímskokatolícky kostol v barokovom štýle, kde bol korunovaný aj František Jozef I., manžel známej Sisi. A dostávame sa k nádhernému Budínskemu hradu. Hrad s nezameniteľnou zelenou strechou sa vypína nad celou budínskou stranou. Už od 13.storočia v ňom bývali uhorskí králi, počas Druhej svetovej vojny bol zničený a na ruinách znova postavený. Dnes sa v jeho krídlach nachádza napríklad Múzeum histórie, Maďarská národná galéria a Národná knižnica. A v septembri sa na nádvorí rozloží šiator počas gastronomického festivalu jedla a vína🍷. Z hradu sa dá dostať dolu, buď tak ako ste tam prišli teda pešo, alebo lanovkou. Ale odporúčam ísť radšej pešo, uvidíte toho viac a keď si zvolíte inú trasu ako smerom hore bude zážitok ešte lepší. Jediným stálym spojením medzi Budínom a Pešťou bol kedysi Reťazový most, ktorý je na oboch vstupoch strážený sochami levov. Stredom sa tiahne vozovka pre autá, na okraji je chodník pre chodcov, presne tak ako na mostoch v New Yorku. Takže je Budapešť niečo ako New York na Dunaji? Okrem množstva mrakodrapov a iných vecí samozrejme… Akurát keď sme tadiaľ prechádzali sa zaplo večerné osvetlenie, a tak sme uvideli aj krásne osvetlený most a aj hrad. Druhý deň sme zakončili pri Maďarskom parlamente – Országház. Táto obrovská neogotická budova parlamentu je dychvyrážajúca. Stavala sa dlhých 20 rokov a prvý krát tu zasadal parlamentu v roku 1896, je tu dokonca uložená aj Svätá (uhorská) koruna. Parlament sa nachádza v Pešti, hneď pri brehu rieky. Nádherný cez deň a ešte krajší v noci, keď je osvetlený. Pri tomto skvoste som mala pocit, že som úplne maličká, a to teda aj som. Najvyšší bod, teda kopula je vo výške 96 m, celkovo je budova dlhá 268 metrov a široká 123 metrov. Po dokončení bola najväčšou parlamentnou budovou v Európe (v súčasnosti je druhá, prvé miesto jej uchmatol Palác Parlamentu v Bukurešti)

Deň tretí

V tretí deň boli prednášky naozaj vyčerpávajúce, takže na dlhé prechádzky mesto sme nemali energiu. Ale aspoň sme mali možnosť povoziť sa viac metrom. A keď sme pri metre Vedeli ste, že budapeštianske metro bolo prvé metro postavené na kontinentálnej časti Európy? Prvé metro na svete bolo vybudované v Londýne, a tým druhým na svete je práve budapeštianske, otvorené v roku 1896. Dnes má štyri linky a celkovú dĺžku 30,9 km a 52 staníc. Fascinujúce je, že prvá linka bola postavená v priebehu 20 mesiacov a vyzerá naozaj úchvatne. Stanice sú obložené keramickými obkladačkami. Uznávam, že som mierne fascinovaná podzemnými vlakmi. Ale vráťme sa k téme. Maďari vynaliezavo postavili nákupné centrá pri výstupe z metra, takže ani neviete ako a ste v jednom z takých. A ja som mala to šťastie že som narazila na obchodík s nerdovskými vecami. Marvel, Doctor Who, Harry Potter, Pán prsteňov, no museli ma odtiaľ odtiahnuť. Ale aj tak som si ukoristila malé Tardisky a podpivníky s motívom Doctora Who. Keď sme sa odtiaľ vymotali narazili sme na úsek plný reštaurácií. Neodolali sme a napchali sme sa do jednej. Dali sme si pizzu lebo iným názvom sme nerozumeli a skúsili sme maďarské pivo – Borsodi. No poviem vám tak, že to bolo slabô. Keď sme boli napapaní spontánne sme sa rozhodli testovať výchovu Maďarov. Známym Jó Napot sme zdravili okoloidúcich. Ani jeden neodzdravil, celkom sklamanie. 😀 Menej frekventovanými ulicami sme sa dostali až do krásnych záhrad pri Dunaji. A deň sme zakončili ešte nákupmi, lebo letné slevišky…

Deň štvrtý

Keďže sa letná škola blížila do svojho finále šťavili nás čoraz viac. Simulácie rokovaní, všetko na ťažké témy s medzinárodným dosahom, večer sme nemali moc náladu na prechádzky mestom. A pravdupovediac to najlepšie sme si nechávali na posledné dni. Nejakým spôsobom sme sa dopočuli o Street Food Festivale, tak sme ho poctili svojou návštevou. Úžasnú atmosféru mal street food, ktorý som už spomínala. Na jednej strane sa nachádzali stánky s grilovanými jedlami a obrovskými hamburgermi. Na druhej strane boli lavičky a všetko bolo krásne ozdobené lampiónmi. Takto nejak vyzerajú v mojich predstavách susedské BBQ párty v Amerike. Ale večer ešte neskončil a na odporúčanie maďarských kolegov zo školy sme zavítali do ruin baru – Szimpla kert, čo v preklade znamená jednoduchá záhrada (simple garden). A skutočne ide viac menej o záhradu, s nebom nad hlavou. Je to úplne iný podnik, ako z inej dimenzie. Po stenách sú fotky, ústrižky z novín a časopisov, machule, dokonca aj stopy od pneumatík, presne také čierne s dezénom aké vyšetrujú všetci kriminalisti na mieste činu. Miesto je také nedbalé, poskladané z vecí, ktoré sa dajú nájsť na skládke, jednotlivé časti na prvý pohľad k sebe nepatria, ale napriek tomu vytvárajú akýsi urban spot. Určite to nie je mainstreamový podnik na večerné rozbitie sa. Szimpla sa nachádza pár blokov od Židovskej štvrti a určite tento lokál treba navštíviť, keď nie pre zábavu tak aspoň pre tú atmosféru, ktorá je takmer nepopísateľná… toto miesto odporúčam!

Deň piaty

Po prednáškach sme sa šli prejsť na malé námestie v blízkosti fakulty, kde v strede trónilo staré nákupné centrum, niečo ako náš Prior. Opäť sme poctili obchody s oblečením našou návštevou. Ďalšia fascinujúca vec na Maďarsku, teda minimálne na Budapešti. Boli tam telefónne búdky, podotýkam funkčné telefónne búdky! Na Slovensku zmizli veľmi dávno a bolo prekvapivé, že v takom veľkom meste ešte stále sú! Takže odvtedy si v zahraničných mestách okrem metra fotím a všímam aj telefónne búdky. A dav nás zas strhol a tentokrát sme sa ocitli pred Szent Istvan Bazilika, Bazilikou sv. Štefana, na námestí sv. Štefana. Svätý Štefan bol prvým uhorským kráľom a jeho mumifikovaná ruka sa nachádza v Bazilike, ktorá je treťou najvyššou stavbou v Budapešti a má až 6 zvonov. Najväčší je samozrejme veľký zvon sv. Štefana, orientovaný na južnej veži, ostatné sú orientované na sever. Na námestí sa konajú tradičné vianočné trhy. Deň sme zakončili v krčmičke ďalej od centra kde sme sa mohli porozprávať o našich doterajších zážitkoch a pocitoch z letnej školy. V momente keď som sa nezapájala do debaty som navštívila barmana a zisťovala, čo je také tradičné pitie v Maďarsku. Tak ako u nás je to vodka a borovička, chcela som vedieť čo je okrem barack pálinky u nich ešte tradičné. Neviem či ma barman správne pochopil, ale nalial mi Unicum-zwack. Je to bylinný likér zo 40 liečivých rastlín, ktorý bol vytvorený v roku 1790 ako liek pre cisára. Má veľmi korenistú chuť a v ten večer som ho vypila pomerne dosť. Cestou naspäť na intrák som do každého baru vbehla s tým že chcem len Unicum, viete si predstaviť v akom stave som prišla na intrák. Najlepšie, že na ďalší deň ma čakalo obrovské prekvapenie..

Deň šiesty

Po prepitej noci som sa so suchotami v ústach a žalúdkom na vode dozvedela, že ideme loďou na malý ostrov. No poviem pravdu, rozmýšľala som, že ostanem na izbe a dospím opicu, ale na druhej strane by som prišla o ďalší zážitok, tak som sa dala ako-tak dohromady a vydali sme sa do prístavu. Každý pohyb bolel a Slnko mi ubližovalo, no veď určite poznáte takéto stavy 😀. Na lodi to nebolo o nič lepšie, to neustále nadhadzovanie ako do lode narážali vlny a pohľad na vodu, no moji spolucestujúci mali o zábavu postarané, ale mne nebolo všetko jedno. Zistila som, že najlepšie sa mi sedí na podlahe uprostred lode, odkiaľ som mala výhľad a ani mi nebolo tak zle. Ale táto strastiplná cesta stála za to, pretože sme sa dostali na krásny ostrov uprostred Dunaja – Szentendre.

Predstavte si miesto, ktoré úplne ohýba čas a máte pocit, že všetko čo vás trápi v reálnom živote nemá absolútne žiadny zmysel. Tá atmosféra ostrova vás natoľko pohltí, že jediné čo chcete je ostať tam a netrápiť sa realitou. Každou bunkou nasávať a vychutnávať si to čo sa dá vidieť a cítiť. Nízke, farebné domčeky a na priedomí rozložené produkty pre turistov. Malé fľašky Tokajského vína ešte menšie vrecúška s paprikou, obrazy, šatky. Vzduchom sa nesie vôňa vynikajúceho jedla a blížiaceho sa dažďa. A tá farebnosť ostrova ma úplne dostala. Ponad ulice boli zavesené farebné tienidlá zo starých stolových lámp, stánok s modrotlačou, hneď vedľa fialový nápis zmrzlina a hneď vedľa toho červená budova. Do toho všetkého ešte zeleň a kvetinky v črepníkoch zavesené na stenách budov. Najradšej by som sa tam zabudla na pár mesiacov a užívala si ten pokoj, vynikajúce jedlo a spoznávala kultúru ľudí, ktorí tam žijú. Z ostrova sme sa dostali vláčikom a videli ako vyzerá krajina mimo hlavného mesta. Je to iné ako na Slovensku, tie domy sú iné, pretože krajina je rovinatejšia a podnebie podstatne teplejšie. Po príjemnej jazde naspäť do centra sme sa rozhodli navštíviť dve posledné must see.

Nagy Vásárcsarnok – Mestský trh. Atmosféra pravého trhu sa dá nasať len tu. V podzemí je ponuka rýb a mäsa, na prízemí alkohol, koreniny a na prvom poschodí oblečenie a všakovaké predmety pre turistov. Presne tak si predstavujem trhy v minulom storočí. S príznačným hlukom, keď predajcovia lákajú nakupujúcich ku svojim stánkom a tí sa snažia zjednať cenu. Samotná stavba je obrovská, postavená v neogotickom štýle. S malými prestávkami hlavne kvôli rekonštrukciám funguje od roku 1896. Celková plocha je zhruba jeden hektár a v roku 2013 bol trh vyhlásený za najlepší v celej Európe.

A dostávame sa snáď k najkrajšiemu námestiu. Hősök Tere – Námestie hrdninov, nachádza sa na konci najznámejšej ulice – Andrássy út. Monumentálny pamätník pozostáva zo štrnástich sôch, ktoré zobrazujú maďarskú históriu. Bol postavený v roku 1896 na oslavu tisíc rokov od osídlenia územia. Sochami sú vyobrazené najdôležitejšie osoby histórie, samozrejme Štefan I., ale aj Belo IV., Matej Korvín, Imrich Tököli, František II. Rákoci. Uprostred sa nachádza 36 metrov vysoký stĺp na vrchole je socha archanjela Gabriela, ktorý sa podľa legendy zjavil sv. Štefanovi a ponúkol mu uhorskú korunu. Nám vyšlo nádherné počasie, také fotogenické. Za námestím sa nachádza mestský park – Városliget s palácmi, honosnými vilami a jazierkami. Je obrovský až 1,2 km², tvorený približne 6 500 stromami, nachádza sa tam aj Metropolitná zoologická a botanická záhrada. V posledný deň pred odjazdom sme v parku strávili pár oddychových hodín a padlo to vhod. V ten deň sme nachodili viac ako 20 km, ale stálo to za to.

Najlepší zážitok?

Určite night in the city v „Simple“ (tak sme nazvali Szimpla Kert). Kto si môže povedať, že mal battle v spievaní španielskej piesne Despacito s chalanom z Cypru v maďarskom hlavnom meste? Alebo vyťahovaní sa kto vie viac čínskych slov (v tom čase som mala čínštinu, takže mladý pán na mňa nemal). Mladíci nechápali, prečo som aj v lete v škole, zatiaľ čo oni majú tour de stredná Európa. Bolo to však veľmi pekné, aspoň som mohla speakovať po anglicky. Na moje počudovanie mi to šlo celkom dobre, nie že by som bola zlá v angličtine, ale chvíľu mi trvá kým sa „prepnem“ do toho jazyka.

Môžem dodať len moje postrehy. V MHD, hlavne v metre sa zorientujete veľmi rýchlo, po dvoch dňoch sa budete prevážať ako domáci. Naučila som sa celkom dobre orientovať meste, premenovala som im zastávky. Všetky oči na mne keď som v metre premenovala zástavky, z Klinikák bolo razom Kaliňák, z Nyugati pályaudvar – Nugetky. Moja slovná zásoba bola obohatená o nové maďarské slová: férfi (muž), női (žena) a pozdrav pri odchode, ktorý však neviem ako sa píše, no foneticky to bolo „sí já“

Budapešť mi však dopriala pocit voľnosti, ktorý som dovtedy nepoznala. Ukázala mi, že som len zrnko prachu a predsa môžem niečo dokázať. A tiež mi ukázala, že smer, ktorým som sa plánovala v tej dobe pobrať nie je pre mňa vôbec dobrý. Tam vtedy som sa rozhodla prekopať svoj život od základu a zbaviť sa kotvy, ktorá mi bránila v rozlete. A môžem povedať, že som spravila dobre aj keď to nebolo ľahké. A aj preto sa chcem do Budapešti vrátiť ako človek, ktorým som dnes vďaka tomu mestu… Ale samozrejme aj kvôli pár pamiatkam, ktoré som nestihla, napríklad Gellert Bath and Spa Centrum, House of Terror, Faust Wine Cellars (a ochutnávka z 22 regionálnych maďarských vín) Citadela a Szchényiho termálne kúpele.