Ako si zmeniť život, alebo ako nás celý život vychovávajú iní podľa svojich meradiel a predstáv……
Sedím na knižnom swape v Hory Doly v Liptovskom Mikuláši
Okolo mňa sú stoly plné kníh, osudy rozhádzané medzi kávou, dobrovoľníkmi a ľuďmi, ktorí si prídu po svoj malý únik zo života.
Niektoré knihy sú klasické „prečítal som, posúvam ďalej,“
niektoré sú čistý trest:
„kúpil som, ľutujem, nech si to užije niekto iný.“ 🙂
Medzi nimi sedí jedna, nenápadná, staršieho vydania:
Jozef Kirschner — 100 krokov ku šťastiu.
Priznám sa, prvá reakcia bola ironická:
Výborne, ďalší manuál, ktorý zo mňa urobí osvietenú verziu za tri popoludnia.
Krok 1 — začni myslieť pozitívne.
Krok 2 — kúp si nový zápisník.
A krok 3? — staň sa šťastným človekom, ktorý už nikdy nebude frlať.
Ale otvorila som ju.
Nie preto, že by som dúfala v recept, ale preto, že ma už nebaví sledovať, ako sa zo šťastia stala marketingová disciplína.
Keď sa zo šťastia stane projekt
V posledných rokoch som sa stretla s tým, že motivačné knihy vyzerajú takto:
„Za 21 dní ku šťastiu.“
„5 krokov k láske.“
„7 rituálov hojnosti.“
„33 afirmácií, ktoré ti prerobia mozog.“
A človek má chuť povedať:
„Ak by to tak fungovalo, ľudstvo je vysporiadané, psychológovia čo študovali roky nemají co žrát a všetci chodíme s nirvánou v očiach.“
Lenže šťastie nie je „checklist“.
Nie je to diplom.
A nie je to ani úloha na piatok.
Šťastie je stav nervového systému.
Odzrkadlenie hraníc.
Vzťah k sebe.
A schopnosť uniesť realitu bez nutkania od nej utekať.
To nie je cool.
Ale je to pravdivé.
Kirschner nie je duchovný guru. Je realistický provokatér.
Toto ma na ňom baví.
On nepíše vety typu:
„Vesmír ti to pošle.“
„Stačí veriť.“
„Buď otvorený hojnosti.“
On na to ide úplne inak:
„Prestaň očakávať, že život bude férový.
Prestaň čakať, že ťa niekto zachráni.
Prestaň sa tváriť, že bez akcie príde zmena.“
A to je tón, ktorý niekedy potrebujeme viac než meditáciu.
Je to presne ten typ autora, ktorý povie veci, ktoré by v motivačnej literatúre pre mladých absolútne neprešli:
„Nikto nie je zodpovedný za tvoje šťastie. Ani partner, ani deti, ani štát. Ty.“
Hotovo. Žiadne mašličky.
A potom príde veta, ktorá štartuje celé zamyslenie
„Ak sa naučíte mať radi sami seba, vyhnete sa mnohým sklamaniam.“
Nie ako póza do zrkadla.
Nie ako postnutý citát nad západom slnka.
Ale ako psychologický fakt:
Keď sa nemáš rád, prirodzene čakáš,
že to niekto urobí za teba.
A tu Kirschner pritvrdí:
„Opakujte si: ľúbim sám seba.“
A vieš, čo spraví polovica národa?
Prevráti očami a povie:
„To je egoizmus.
To je narcizmus.
To je sebecké.“
A Kirschner na to v zásade odpovedá:
Nie. Egoizmus je čakať, že druhí budú napĺňať tvoje potreby.
Sebaláska je zodpovednosť.
Je rozdiel medzi:
„chcem byť stredom sveta“
a
„poznám svoju hodnotu“.
A väčšina ľudí nerozlišuje.
Sebaláska ako prevencia sklamaní
Keď vieš, kto si a čo cítiš:
– menej prosíš
– menej zachraňuješ
– menej vysvetľuješ
– menej sa vtieraš do priazne
– menej toleruješ chaos
Pretože nepotrebuješ, aby ťa potvrdzovali tí, ktorí ani nerozumejú vlastnému životu.
Sebaláska nie je narcizmus.
Je to filtračný systém.
Šetrí čas.
Šetrí energiu.
Šetrí nervy.
Šetrí srdce.
A najmä:
zastavíš tú obľúbenú životnú stratégiu:
„Budujem druhých, až kým nepadnem.“
Prečo to znie tak hrozivo? Lebo to berie ilúzie.
Je jednoduchšie veriť, že:
– láska príde zvonka
– potvrdenie príde zvonka
– záchrana príde zvonka
– šťastie prinesie „ten pravý“
Je ťažšie priznať si:
„Ja som zdroj.“
A to je moment, ktorý človek nechce.
Preto sa za to ukrývame:
„To je ego, to je sebectvo.“
Nie.
Sebectvo je očakávať, že druhí budú niesť našu psychiku.
A teraz prichádza Kirschnerova facka v rukavičke
Keď sa naučíš mať rád seba,
neprestaneš milovať iných.
Len prestaneš milovať za cenu sebazničenia.
Prestaneš sa tlačiť tam, kde ťa nechcú.
Prestaneš investovať tam, kde nie je návratnosť.
Prestaneš vysvetľovať ľuďom, ktorí ťa nechcú počuť.
Prestaneš zachraňovať tých, ktorí o to nepožiadali.
A začneš robiť jednu jedinú vec:
starať sa o svoj zdroj.
Spark.
Signal.
Stred.
Nie image.
Nie rolu.
Nie výkon.
Šťastie nie je veľký tresk. Je to návrat k sebe.
Šťastie nie je veľká explózia.
Je to postupný návrat do nervového systému, ktorý sa cíti bezpečne.
Nie je o tom mať všetko „správne“.
Nie je o dokonalých ľuďoch, dňoch alebo pocitoch.
Skôr je to schopnosť zostať pri sebe,
aj keď veci nejdú podľa predstáv.
Je to vnútorný priestor, ktorý zvládne ticho.
Je to pokoj, ktorý nezávisí od okolností.
Je to existencia, ktorá nevyžaduje útek.
A čo z toho mám ja na knižnom swape?
Keď sedím s kávou medzi knihami,
uvedomujem si jednoduchú vec:
Nepriniesla som si domov „návod na šťastie v 100 krokoch“.
Priniesla som si pripomienku:
ak sa nenaučím pracovať so sebou,
budem žiť v sklamaniach, ktoré si sama vyrábam.
Nie preto, že som slabá.
Ale preto, že som človek.
S príbehmi, návykmi, obranami, strachmi.
A Kirschner hovorí:
„Začnite hľadať samých seba otázkou:
Kto som naozaj?“
Nie rola.
Nie maska.
Nie partnerstvo.
Kto som, keď zhasne svetlo
a zostanem sama so sebou?
Záver
Možno šťastie nie je 100 krokov.
Možno je jeden:
neutekaj od seba.
A ak to zvládneš,
ostatné už nie sú kilometre.
Sú len pokračovanie.