Ešte minulý rok (alebo rok predtým?) som si dala záväzok viac čítať. A čítať aj také klasiky. Za dávnych čias som v kníhkupectve zhabala prospektík so zoznamom 100 kníh, ktoré by mal raz za život prečítať každý. Zoznam obsahuje aj knihy od slovenských autorov, ale tie som čítala na strednej škole a dodnes som nevyrástla z tej nechute prečítať si ich znova. Prepáčte, ale neviem napríklad prekusnúť opis domu na dvadsať strán od Martina Kukučína. Takže sa obraciam na zahraničné knihy – klasiky, ktoré by si mal prečítať každý.
Túto niekoľkoročnú adventúru ( lebo viem, že mi to bude trvať roky) som začala s Georgeom Orwellom a jeho dielom 1984. Knihu som sa pokúšala čítať ako 20-ročná, ale aj napriek tomu, že som študovala medzinárodné vzťahy a bola som zvedavá, čo všetci vidia na tejto knihe, nedokázala som ju prečítať. Vetná konštrukcia bola iná. A téma knihy bola tak ťažká, že som si tie veci nevedela veľmi dobre predstaviť, aj napriek štúdiu. Niekedy je ten vek a neemočná vyspelosť a nedostatok skúseností naozaj problém.
O pár rokov neskôr a o mnoho skúseností naviac nastal ten deň, kedy bola kniha znovu vytiahnutá z poličky na svetlo sveta. A musím povedať, že už prvé stránky ma tak vtiahli do deja, že každú voľnú chvíľu som venovala knihe. Ak nemáte šajnu o čom kniha je, tak vám to mierne popíšem. Ide o dystopický román vsadený do geografického územia Oceánie. Pán Orwell ho napísal na konci 40. rokov a vsadil do, podľa neho vzdialenej budúcnosti, teda do roku 1984. Ľudia žijú v područí totalitného režimu a tvrdej diktatúry. Nemôžu vybočovať z nalinkovanej cesty, nemôžu sa odlišovať, nemôžu si myslieť nič ako chce vládnuca Strana, lebo Veľký brat všetko vidí, dokonca aj ich myšlienky… Sex pre rozkoš je zakázaný, ma byť „provozovaný“ len za účelom splodenia detí a iné fajnotky….
Vojna je mier,
Sloboda je otroctvo,
Nevedomosť je sila
Hlavná postava Winston pracuje na Ministerstve pravdy, kde sa každý deň, podľa potrieb Veľkého brata a Strany prepisuje minulosť, tak ako to vyhovuje Strane a okolnostiam, ktoré majú byť podložené aj v literatúre. V podstate šíri Ministerstvo pravdy samé lži. Okrem toho v Oceánii fungujú ďalšie tri ministerstvá: Ministerstvo mieru, Ministerstvo lásky a Ministerstvo hojnosti.
Orwell dokonca vymyslel aj jazyk, ktorým sa v Oceánii hovorilo – newspeak. Winston vnútorne nesúhlasil so stranou, videl ako sa mení história, aby boli nepravou pravdou podložené ich klamstvá. Oceánia nežila v hojnosti, niektoré artikle ako chlieb alebo káva boli na prídel, nutričné alebo aspoň chutné jedlo bolo len veľmi výnimočne. Sloboda prejavu, názoru, akejkoľvek kritiky voči Strane bola trestaná. Ľudia chodili všetci rovnako oblečení – v overaloch vo farebných variáciách podľa toho na akom ministerstve pracovali. Winston mal pretlak týchto myšlienok proti Strane, lebo videl, že to nie je pravda. Začal si písať denník, aby sa vyventiloval, mysliac si, že nejaký podradný človek, bez miesta v Strane nebude nikoho zaujímať. Okrem písania denníku sa Winston čoraz častejšie prechádzal z centra preč, viac na perifériu. Stretával tam ľudí, starých ľudí, ktorí si pamätajú život pred Stranou. Dozvedá sa veci, ktoré si myslí už dávno, že Strana tu nie je odjakživa a život mal kedysi iné farby ako odtiene šedej a čiernej.
Neskôr sa stretáva s mladou Júliou, ktorá je tiež proti Strane, ale trochu iným spôsobom ako Winston. Julii je jedno rozdiel medzi pravdou a lžou, Strana jej prekáža hlavne keď sa zaoberá jej osobnými vecami. Winston si najskôr myslí, že ho chce Julia udať za doublethink, ale neskôr mu podá lístok s vrúcnym odkazom, že ho ľúbi a začnú sa stretávať, a intímne sa zbližovať. (Sex pre rozkoš je zakázaný). Obaja chcú zničiť Stranu a pridávajú sa do jej vnútra. Avšak Strana ich sleduje príliš dlho a cesty späť niet. Nakoniec ich zradí človek, o ktorom si mysleli, že chce to isté ako oni. Mučia ich elektrošokmi, vystavujú situáciám, ktorých sa desia, aby nakoniec aj tak priznali, že neľúbia nikoho iného ako Veľké brata a Strana je tu preto, lebo chce dobre ľuďom. Po niekoľkotýždňovom mučení sa obaja vracajú do reality ale už to nie sú ľudia, už sú to len trosky, bez duše. Nebolo dôležité že žil a ako žil, ale že zomrel vo viere v ideológiu.
Čo je desivé? Tá korelácia s udalosťami posledných rokov. Ako sa nás snažia obalamutiť, a prekrúcajú históriu, fakty, tak ako to vyhovuje im. Ako príklad si môžeme vziať konflikt len pár kilometrov za hranicami SR. Ľudia sa boja a v strachu sú schopní spraviť zlé veci. Doslova zapredať aj rodinu.
Každý by si mal tento román prečítať. Deťom na školách nepovie nič, ale ľudia od 25+ všetci povinne prečítať. Hlavné ti, ktorí tvrdia, že za Rusov tu bolo dobre, tí ktorí tvrdia, že Rusko nie je agresor, tí, ktorí tvrdia, že USA sú dobré, tí, ktorí tvrdia, že I. a II. svetová vojna nebola… A či to kam smerujeme teraz vo svetovej politike sa náhodou nepodobá na dej románu 1984. Lebo všetko to čo sa deje vo svete sme tu už mali, vyzerá to trochu inak lebo máme internety, sociálne siete, ale už sme to tu mali. Pretože,
„Kto sa nedokáže poučiť z histórie, je odsúdený na jej opakovanie.“