(alebo ako ma jedna kniha naučila, že niekedy nevolám magorovi – ale len svojmu vlastnému príbehu v hlave)
Knihu Tajomstvo vzťahov od Miguela Ruiza som nečítala preto, že by som hľadala osvietenie.
Pravdupovediac, čítala som ju ešte v čase, keď som mala pocit, že „všetko už o sebe viem“.
Dnes sa na tej vete smejem asi tak, ako keď si človek myslí, že jedna meditácia ho zbaví úzkosti.
Nie.
K tejto knihe som sa vrátila úplne neplánovane —
a to presne v deň, keď som robila cold calling.
A ak existuje niečo, čo preverí tvoju psychiku, vzťah k sebe, a schopnosť nebrať všetko osobne, tak to nie je partnerstvo.
To je volanie na firemné pevné linky.
Spúšťač: jedna veta z knihy a ja v strede telefonátu
Sedím, volám, idem svoj klasický „Dobrý deň, pri telefóne Zuzana…“
a zrazu mi v hlave prebleskne veta, ktorá ma tak sekla, že som skoro zabudla, komu telefonujem.
„Reagujeme nie na človeka pred nami,
ale na príbeh, ktorý o ňom máme v hlave.“
A ja tam sedím, telefón pri uchu, a v hlave ticho:
„Takže… on možno vôbec nie je magor?
To len môj mozog si ho už predvolal ako magora?
No výborne.“
A vtedy mi to došlo.
Ja nevolám random ľuďom.
Ja volám svojim príbehom.
Predpokladom.
Obranám.
Strachom.
A starým presvedčeniam.
A Ruiz to opisuje geniálne:
„Človek reaguje podľa svojho sveta, nie podľa tvojho.“
A keď som to pochopila, začali sa skladať puzzle.
Vzťahy nie sú len o láske. Sú o všetkom, čo v nás žije.
Keď som čítala knihu prvýkrát, brala som ju ako spirituálno-psychologickú literatúru o romantických vzťahoch.
Dnes viem, že je to kniha o vzťahoch všeobecne.
O tom, prečo:
– nás niektorí ľudia rozčúlia rýchlejšie než šoféri v zápche,
– pri iných cítime pokoj, aj keď nepovedia nič,
– sa hádame aj tam, kde problém vôbec nie je,
– automaticky reagujeme podľa starých vzorcov, ktoré nám už neslúžia.
A čo je najvtipnejšie —
tie isté vzorce si nosíme do telefonátov, mailov, romantiky aj obyčajného rozhovoru s kolegom.
Vzťah je všade tam, kde je interakcia.
A tam, kde je interakcia, je aj ego.
Ego ako dramatický režisér
Ruiz to vystihol presne:
„Ego neverí ničomu.
Ego sa bojí všetkého.“
A preto si píše scenáre.
Predvoláva ľudí, ešte kým ich stretneme.
Pripravuje si obranu ešte skôr, než niekto niečo povie.
Môj mozog napríklad miluje situácie, kde vie dopredu označiť neznámeho človeka ako:
– magora,
– nepríjemného človeka,
– niekoho, kto ma určite odmietne,
– niekoho, kto „bude zas otravovať“.
A pritom realita?
Väčšina ľudí je normálna.
A ak nie sú, stále to nie je o mne — len o ich vlastnom svete.
Ale moje ego si ide svoje:
„Toto nedopadne dobre.“
„Určite to poserieš.“
„A keď to náhodou vyjde, dlho to nevydrží.“
No výborne.
Najsilnejšia kapitola: o zranenom dieťati
Toto je pasáž, ktorú by som najradšej vytlačila a nalepila na chladničku:
„V každom vzťahu sú dvaja.
A obaja majú svoje zranené dieťa.“
A keď som si to prečítala, odložila som knihu a išla sa napiť vody.
Lebo sedí.
Reagujeme ako dospelí?
Áno, tvárime sa tak.
Ale čo reaguje v skutočnosti?
– strach z odmietnutia,
– staré traumy,
– naučené presvedčenia,
– ego,
– potreba kontroly,
– alebo tichý pocit „nie som dosť“.
A potom sa čudujeme, že nemáme kapacitu komunikovať.
A teraz perlička: strach verzus láska
Ruiz hovorí:
„Láska neubližuje.
Ubližuje strach.“
A toto bola presne veta, ktorú som nechcela čítať, ale potrebovala som ju.
Strach nevyzerá ako panika.
Strach vyzerá ako:
– kontrola
– analyzovanie
– čítanie medzi riadkami
– ticho, ktoré bolí
– potreba vysvetľovať dookola
– posielanie ďalších správ, keď nikto neodpísal
– alebo myslenie si, že ideš volať magorovi (a on je pritom úplne v pohode)
Láska je jednoduchá.
Strach má tisíc tvárí.
Kniha, pri ktorej sa smeješ aj zamýšľaš
Keď niekto povie, že niečo je „sebarozvojová literatúra“, väčšina ľudí si predstaví suché rady.
Ale táto kniha je iná.
Nie je to motivačný odvar typu „mysli pozitívne“.
Je to skôr:
„Pozri sa na seba úprimne.
Potom zhlboka dýchaj.
A skúšaj to celé robiť inak.“
Pri čítaní som si prešla týmito fázami:
– „Aha, toto som ja.“
– „Toto je až nepríjemne presné.“
– „Nebudeme ma tu takto odhaľovať, dobre?“
– „Prečo mám pocit, že Ruiz videl moje bývalé vzťahy?“
– „A prečo to sedí aj na cold calling?“
A odpoveď je jednoduchá:
Vzťahy sú všade tam, kde je kontakt.
Čo mi to dalo
Keď som čítala knihu prvýkrát, brala som ju skôr emočne.
Teraz v nej vidím systém.
Kniha ma naučila:
– že moje reakcie nevznikajú kvôli druhým
– že strach má v mojich vzťahoch väčší hlas, než by mal
– že nie všetko, čo cítim, je realita
– že hranice sú láska
– a že tam, kde je tringel, je aj možnosť skutočného rastu
A hlavne:
že nič z toho nie je „mojou chybou“.
Je to moja mapa.
A ja ju môžem prepisovať.
Záver
Tajomstvo vzťahov nie je kniha, ktorá ti povie, ako mať ideálny vzťah.
Ani to nie je návod na partnera, ktorý ťa pochopí, precíti a bude s tebou rozoberať tvoje traumy.
Je to kniha, ktorá ti ukáže, ako rozumieť sebe.
A keď porozumieš sebe,
zmení sa úplne všetko:
– tvoje reakcie,
– tvoje konflikty,
– tvoje vzťahy,
– tvoje hranice,
– tvoja komunikácia.
A áno — dokonca aj tvoje cold cally.
Lebo zrazu zistíš,
že možno nevoláš magorovi.
Možno len voláš človeku.
A tvoj mozog sa ho snaží dopredu chrániť príbehom, ktorý nemusí byť pravda.