Kedysi väčšina chemikov verila, že oheň vzniká pôsobením nejakej mocnej zákonitosti, ktorá sa prejavuje počas spaľovania. V polovici 17. storočia získala táto podstata ohňa názov flogiston (phlogiston. Vychádza (prekvapivo) z gréckeho phlogistón – horenie a phlóx – plameň. ). S touto teóriou prišiel alchymista Johann Joachim Becher. Teória flogistonu vládla v chémii takmer sto rokov, pretože sa zdalo, že vysvetľuje napríklad koróziu kovov. Keď bola železná ruda zahriata v prítomnosti dreveného uhlia flogiston z uhlia sa spojil s rudou a vzniklo železo. Keď bolo železo vystavené vzduchu alebo vode, kov uvoľnil flogiston a zhrdzavel. Ostatné kovy tiež prechádzali týmto procesom. Vznikla tak napríklad zelená patina na medi. Z rudy a flogistonu vznikol kov a z kovu bez flogistonu hrdza. Objavil sa však problém. Hrdza bola ťažšia ako kov aj keď flogiston kov opustil. Kov (hrdza) bol ťažší aj napriek tomu, že niečo stratil. Hrdza by mala vážiť menej než pôvodný kov no nebolo to tak. Ten protiklad mnoho chemikov prehliadalo keďže inak teória flogistonu dobre fungovala.
Tento problém však nedal spať jednému výnimočnému francúzskemu chemikovi Antoineovi Lavoisierovi, ktorý sa riadil tým, že východzia látka musí mať pri chemickej reakcii vždy rovnakú hmotnosť ako vzniknutý produkt- zákon zachovania hmotnosti. Preto sa rozhodol zistiť, prečo kov pri hrdzavení ťažkne. Počas experimentu, pri ktorom umiestnil hrdzu z ocele zmiešanú s drveným uhlím do sklenenej nádoby čiastočne naplnenej vodou, tú potom vystavil intenzívnemu teplu vytvorenému lupou, prišiel na ohromujci objav. Keď sa hrdza premieňala späť na kov uvoľnila veľké množstvo vzduchu, ktorý vytvoril tisíckrát väčší objem ako mala hrdza, z ktorej vzišiel (prejavilo sa to znižujúcou sa hladinou vody). Tento objav naznačoval radikálnu myšlienku. Ak vzduch vyšiel von behom premeny hrdze na kov, mohol vojsť dnu počas vznikania hrdze? Mohol byť práve vzduch dôvodom prečo je hrdza tak ťažká? A bol to sám vzduch alebo jeho časť? Ak áno tak aká časť?
K odpovedi o niečo neskôr mu dopomohol anglický filozof a chemik Joseph Priestley, ktorý práve vtedy skúmal červenú hrdzu ortuti. Chemici si pri jej premene späť na kov všimli, že na to stačí aby ju zahriali. Čo znamenalo, na tento proces nebolo potrebné uhlie teda žiadny zdroj flogistonu. Čo by teoreticky vôbec nemalo byť možné. Priestley sa to rozhodol pomocou experimentu zistiť. Získal vzorku hrdze z ortuti a zahrial ju na slnku pomocou veľkej lupy. Tá sa rozpadla a opäť vznikla tekutá ortuť. Ale pritom vzniklo ešte niečo. Plyn. Tento plyn odobral a zakryl ním sviečku, ktorá sa jeho pôsobením viac rozhorela a jasnejšie žiarila. Objavil nový plyn no ešte nevedel čo tento veľmi dôležitý objav znamenal.
Priestley sa o svoj nový objav podelil na večeri s členmi Kráľovskej akadémie vied v Paríži kde bol prítomný aj Lavoisier, ktorý veľmi rýchlo pochopil, že nejde len o obyčajný plyn. Mohol to byť plyn, ktorý hľadal?
Obaja vedci, každý samostatne robili s týmto plynom experimenty a obaja prišli k rovnakým zisteniam: že je lepšie dýchateľný než normálny vzduch, horľavejší a čistejší. V 1775 Lavoisier oznámil svoje výsledky na akadémii vied a tomuto plynu dali názov kyslík. Hoci k tomuto objavu prispeli obaja vedci bol však Lavoisier, ktorý objav naozaj pochopil.
A neostalo len pri ňom. Počas ďalších pätnástich rokov tento mimoriadne chytrý muž dokázal, že vzduch nie je len prostá látka ako sa verilo v staroveku ale zmes dvoch novoobjavených plynov: dusíku a kyslíku. Že aj voda sa skladá z dvoch plynov (vodík, kyslík). A že oheň nie je prvok ale proces zlúčenia s kyslíkom. Dokázal tiež, že keď z hrdze odstránime kyslík, získame tým jednoduchý kov. To značilo, že kov je prvok a nie ruda. Staroveký systém štyroch prvkov vody, ohňa, zeme a vzduchu bol objavením kyslíka zrušený. Starý chemický systém s flogistonom bol navždy pochovaný.
