Vidím pred sebou obraz… mnohé vežičky českej metropoly a v nej festival, ktorý sa nikdy nekončí. Ľudia zo široka-ďaleka sa tu každoročne schádzajú, aby sa na pár dní stratili medzi mnohými lákadlami, ktoré ponúka pražský Comic Con.
Piatok 5. Apríl – Deň prvý
Tento rok sa to konečne podarilo a po napínavom pátraní po jednej z posledných vstupeniek som si zabezpečil miesto na Comic Con Prague 2024. Išiel som spolu s kamarátom Peťom, ktorý sa už v tom čase nachádzal v Prahe a mňa čakala dlhá cesta vlakom z Košíc až do západných kútov Českej Republiky. Na cestu som sa vydal v skorých ranných hodinách. Noc predtým som sa rozhodol ponocovať, kedy som si ešte do jednej hodiny ráno vypisoval s kamarátkou a povedal som si, že spať budem vo vlaku. A tak som sa po zakúpení lístka a nastúpení do vozňa uložil k odpočinku a striedavo vkĺzaval do ľahkého spánku. Prvé dve hodiny ma čakala trasa, ktorú už dôverne poznám, nakoľko tadiaľ cestujem pomerne často, a tak som vypol a nechal sa unášať rytmickým klopkaním kolies vlaku po spojoch koľajníc.
Zaujímavé to začalo byť na trase Žilina – Púchov, kadiaľ som cestoval prvýkrát. Presadal som do iného vlaku a tento bol veľmi moderný, pohyboval sa nehlučne a hladko, ako keby sa kĺzal po masle. Okolie Púchova a Púchov samotný vyzerali veľmi pekne a mali aj zaujímavo vyzerajúcu stanicu. Prečkal som na nej asi 30 minút, kým som mohol prestúpiť do tretieho vlaku a tento ma už mal zaviesť až do Prahy. Vnútri znovu vyzeral moderne, s peknými modrými sedadlami, stolíkom, nabíjačkou, stabilnou wifi a všetkými tými neslovenskými vymoženosťami. Za zmienku stojí úsek blízko českých hraníc. Vlak sa musel štverať do kopca, ale s takým stúpaním, až som neveril že sú niečoho takého vlaky schopné. Odtiaľ sme sa už šinuli po rovinke, kde scenériu tvoril pomerne jednotvárny ráz krajiny. Na tomto úseku som znovu vypol a pamätám si len zastávku Pardubice a potom už okolie blízko Prahy.
Nakoniec sme prešli tunelom a vynorili sa v hlavnom meste. Znovu som vystúpil na známej stanici a vybral som sa hľadať metro. Po krátkej komunikácii s nie veľmi ochotným personálom stanice som ho našiel a vybral sa dole eskalátormi. Ako prvé som sa potreboval ísť ubytovať na hotel. Vyznať sa v nákrese liniek bolo spočiatku mierne chaotické, takže aj po nastúpení som mal chvíľu paranoidný pocit či náhodou nejdem opačným smerom. Ale už po minúte sme dorazili k prvej zastávke a podľa názvu som vedel, že idem dobre. Znovu ma fascinovala efektivita metra. Doba cestovania medzi jednotlivými zastávkami bola vždy len okolo jednej minúty. Istý úsek trasy prechádzal popod Vltavu a tak vtedy moje myšlienky vždy bývali zamerané na masy vody niekde hore nad našimi hlavami a v mysli som si prehrával katastrofický scenár, kde sa to všetko preborí dole do tunela. Ľudia v metre boli všakovakého charakteru, domáci ale aj zahraniční. Väčšina z nich vyzerala byť duchom neprítomná a pozerala do prázdna. Nachádzať sa tam s nimi v dlhom tmavom tuneli pôsobilo popravde trochu skľučujúco. Taký je asi efekt veľkých miest, napriek väčšiemu počtu ľudí sa človek cíti izolovanejšie. Páčilo sa mi ale, že takmer vždy som pri ceste metrom ale videl aspoň pár ľudí, ktorí si na cestu vytiahli knihu a ponorili sa do čítania. To by bol zvyk, ktorý by som si pri pravidelnejšom cestovaní pravdepodobne osvojil tiež.
Po vystúpení som sa vybral cestou k hotelu. Zo stanice metra to pešo trvalo okolo 8 minút, takže sa nachádzal relatívne blízko. Bol to trojhviezdičkový hotel, moderne zariadený v škandinávskom štýle. Moja izba bola na šiestom poschodí. Steny mali kamenný obklad, ktorý splýval s jednoduchou sivou podlahou, takže to celé pôsobilo trochu minimalisticky, no neprikladal som tomu veľkú dôležitosť. Podstatná bola veľká manželská posteľ, ktorá bola veľmi pohodlná a v ktorej som, vzhľadom na udalosti nasledujúcich dní, strávil primálo času. Izba mala taktiež kúpeľňu, v ktorej sa nachádzala úžasná stropná sprcha. V strope bola zasadená veľká sprchová hlavica a po pustení teplej vody som už odtiaľ nikdy nechcel odísť.
Konečne bol čas vybrať sa na Comic Con. Tentokrát ma čakala asi 15 minútová cesta metrom na opačný koniec mesta. Ako sme sa blížili k cieľovej stanici, začali sa objavovať náznaky že sa blížim na miesto určenia. Keď ku mne do metra pristúpila mladá pirátka, vedel som že idem dobre. Vystúpil som na svojej zastávke a pomaly stúpal šialene strmým eskalátorom nahor, s pirátkou pred sebou. Vykročil som do denného svetla a okamžite som pred sebou uvidel svoj cieľ – obrovskú kruhovú budovu O2 Arény. S očakávaním som pridal do kroku. Vchod sa nachádzal na opačnej strane, takže celú budovu bolo treba najprv zdĺhavo obísť. Pri vchode boli umiestnené detektory kovu a všetko kontrolovala ozbrojená ochranka. Viem si predstaviť, že pre ľudí, ktorí si tam doniesli kostýmy to muselo byť pracné kým všetko vybavenie naložili do špeciálnych košov a prekontrolovalo sa to. Aj ja som teda bol skontrolovaný a po vytasení svojej trojdňovej vstupenky som bol vpustený dnu.
Všade sa hmýrili ľudia v kostýmoch, aj bez nich. Väčšina vyzerala veľmi dobre, boli tu aj niekoľkí profesionálni cosplayeri. Už som nestihol besedu s Craigom Charlesom a Chrisom Barriem, hercami zo seriálu Červený Trpaslík, no ešte ich budem vedieť stretnúť. Ostal som teda zatiaľ skúmať okolie a nasávať do seba miestnu fantasy atmosféru. Pirátka sa už niekam stratila a tak som sa šiel prejsť po chodbách a objavovať kde sa čo nachádza. Na prízemí bolo veľa stánkov so všetkým možným, knihy, obrazy, spoločenské hry, figúrky a ďalšie veci z mnoho žánrov sci-fi, fantasy, anime… Zaujal ma Harry Potter kútik kde predávali tematické hrnčeky, obrázky, šály a habity, ale aj prútiky, označené podľa knižných postáv, ktorým patrili. Do toho všetkého hrala hudba z filmov, ktorá skvele dotvárala atmosféru a bolo príjemné motať sa tam a prezerať si police. Kúpil som si tam slizolinskú kravatu a dva balíky fazuliek každej chuti. Fazuľky každej chuti mali ešte zohrať v budúcnosti svoju úlohu a postarať sa o nezabudnuteľný zážitok.
No nateraz som bol s nákupmi spokojný a čoskoro sa mala začať prvá beseda, na ktorú na tomto comic cone pôjdem. Jej hosťom bol Patrick Duffy zo seriálov Dallas alebo Krok za Krokom. Tu som sa už stretol aj s Peťom a spoločne sme sa vybrali pohľadať si miesto na sedenie. Miesta na besedy sa zapĺňali veľmi rýchlo a často sa stávalo, že aj keď človek prišiel včas, bolo už všetko obsadené. Patrick Duffy pôsobil veľmi skromne a príjemne. Rozprával o svojej hereckej kariére, ako mladý hral v seriáli Man from Atlantis, u nás neznámom seriáli. Hovoril ako musel nosiť kontaktné šošovky, ktoré neboli vôbec pohodlné, lebo museli pracovať s technológiou, ktorú mali vtedy k dispozícii. Kvôli roli si vraj musel oholiť celé telo okrem hlavy, čo mu zabralo okolo dvoch hodín strávených vo vani. No aspoň ho to posunulo k jeho ďalším, už známejším rolám. Rozhovoril sa o Dallase, ako napríklad nakrúcali falošné scény, aby sa nezistilo, že jeho postava sa mala vrátiť do seriálu. V jednej scéne mala jeho postava vyjsť zo sprchy a natočili to pod zámienkou natáčania reklamy na šampóny, aby zmiatli prípadných ľudí v štábe, ktorí by predávali informácie o nakrúcaní médiám. Na záver nás ešte vyzval, aby sme ďakovali umelcom za ich prácu, pretože nemáme ani potuchy ako veľa to pre nich znamená.
Po besede sme sa pobrali nájsť stánky s jedlom a dať si niečo pod zub. Mali tam celkom dobrú quesadillu s kuracím mäsom. Ďalej sme plánovali, čo ešte v ten večer podnikneme. Čakalo nás ešte niekoľko prednášok a besied a pomedzi to bolo ešte treba obehať stánky s tovarom, lebo času bolo málo a aktivít veľa. Počas presunov sme ešte cestou odchytávali cosplayerov aby sme sa s nimi vyfotili, ľudia tam mali naozaj dobré kostýmy a fotiek sme chceli mať čo najviac. Pri bufete si Jack Sparrow objednával rum, alebo niečo iné na jedenie, tak som si ho odchytil a spravil si niekoľko fotiek. On a jeho parta, kde bol aj kapitán Barbossa, vyzerali byť jedni z tých profesionálnych cosplayerov; ich kostýmy boli naozaj kvalitné a k tomu aj celý čas ostávali v roli svojej postavy.
Po mnohých foteniach a okruhov po priestoroch budovy bol čas na ďalšiu besedu, tentokrát s českými dabérmi Červeného trpaslíka. Tu k tomu nemám toľko čo napísať, ale bolo to určite zaujímavé. Seriál mám rád a tak to bol super zážitok počuť ich tam rozprávať naživo. Na pódiu rozprávali traja a každý z nich mal iné vystupovanie. Martin Sobotka, dabér postavy Listera, priniesol, tak ako jeho postava, najviac energie. Kamil Halbich, dabér postavy Rimmera, pôsobil skromne a profesionálne. No a Zdeněk Dušek, dabér postavy Krytona, išiel na to úplne nihilisticky a tváril sa že tam vlastne ani nechce byť.
Po skončení nás ešte čakalo veľkolepé finále piatkového večera – veľká párty s Craigom Charlesom (Listerom), ktorý bol na nej ako DJ. Konala sa na najnižšom poschodí budovy v podzemí a ten hluk bolo počuť už zďaleka. Tu som prvýkrát naživo videl Craiga Charlesa, ktorý bol aj napriek svojmu veku plný energie a vydržal ísť bez prestávky niekoľko hodín. Ľudí sem prišlo naozaj veľa, nakoľko Červený trpaslík sa v Česku vždy tešil obrovskej popularite. Nálada bola uvoľnená a všetci tancovali do ohlušujúcich rytmov, ktoré čoskoro pohltili aj mňa a stratil som pojem o čase. Už sa mi ani nezdalo zvláštne, že za mnou tancoval obrovský dinosaurus, alebo že pri pódiu Jack Sparrow a kapitán Barbossa dvíhali do vzduchu mladého chalana oblečeného ako Arnold Rimmer. Okolo polnoci sa ale objavili usporiadatelia s tým, že bohužiaľ pán Charles ráno odlieta a už naozaj treba končiť. Pomaly sme sa teda pobrali preč, stihnúť ešte posledné metro. S Peťom sme cestou ešte prebrali udalosti z toho dňa a potom sme sa každý vybrali na svoju linku.
Z párty som bol ešte napoly ohluchnutý a cestou metrom som sa mysľou neprítomne pohyboval po časovej línii toho dňa, odkedy som sa ráno vydal na cestu do Prahy až doteraz, kedy som už familiárne používal metro a rozmýšľal som nad tým, ako sa tu asi žije. Cestou na hotel som stretol dvoch chalanov, ktorí boli tiež ubytovaní v tom istom hoteli a prehodil som s nimi pár slov, ale inak sa nezdalo že im je do reči. Na recepcii boli aj v noci dvaja recepční, čo ma trochu prekvapilo, ale takto aspoň mali spoločnosť. Po príchode na izbu som si skontroloval messenger, aby som videl ako sa majú ľudia nazad na Slovensku. Odpísal som na zopár správ a išiel som si dať vytúženú horúcu sprchu nekonečna. Niekedy mi stačí ku šťastiu málo a toto bola jedna z vecí, ktorá k nim jednoznačne patrila. Bol som konečne tam, v Prahe, preč od starostí, po dni strávenom medzi ostatnými ľuďmi čo sa tam prišli baviť, v luxusne vybavenej hotelovej izbe a s prúdom horúcej vody nad hlavou, ktorý ma obklopoval a masíroval mi mozog. A po návrate domov budem mať o čom rozprávať kamarátom a známym, možno dokonca o tom napíšem článok. Pre daný moment bolo konečne všetko perfektné. Po dostatočnom vodnom zrelaxovaní sa (nikdy nebude dostatočné), som zaliezol do rovnako pohodlnej postele a prvý deň v Prahe sa skončil.
Sobota 6. Apríl – Deň druhý
Druhý deň v Prahe sa začal mojim neochotným opustením postele. Vedel som, že ma čakajú skvelé veci, no i tak to bol boj. Trochu som sa tým zdržal a nestihol som prvú besedu s Robertom Patrickom, herca, ktorý hral napríklad zápornú postavu T-1000 vo filme Terminátor 2. No nič strašné sa nestalo, ešte som mal šancu stretnúť ho v nedeľu. Ešte sa mi podarilo stihnúť besedu s Danom Danglom, kde rozprával o Partičke. Je to srandovný chlapík, veľmi veselý, ukecaný, bolo príjemné stretnúť ho. Zopár ľudí sa s ním odfotilo, čo som mal spraviť tiež, no moment rýchlo pominul a už ho nebolo.
Znovu som sa stretol s Peťom a zosúladili sme si rozvrhy. V ten deň sa dialo niekoľko vecí naraz a tak nebolo možné ísť všade. Ja som sa teda rozhodol, že sa pôjdem pozrieť na prednášku o filmovej hudbe z Harryho Pottera. Toto bola bezpochyby tá najlepšia prednáška z celého programu, ak samozrejme nerátame besedy s hercami. Prednášateľ pracoval v hudobnom priemysle a rozprával nám ako funguje priraďovanie hudby vo filmoch k jednotlivým scénam. Ukazoval nám vizuálne stopy, ktoré na to zvukári používajú. Na obrazovke sa zjavoval červený, žltý alebo zelený pásik. Zelený znamenal čas pre spustenie hudobnej stopy v danej scéne, žltý pozmenenie stopy za inú a červený označoval zastavenie stopy. Už tieto technické detaily boli veľmi zaujímavé, no druhá polovica polovica prednášky predstavovala počúvanie jednotlivých skladieb z filmov. Prednášajúci izoloval zvukovú stopu, aby neobsahovala rozhovory a iné zvuky z filmu a tak nám púšťal tie najlepšie scény, kde nehralo nič iné, len použitá hudba. Priznám sa, sedieť tam a sledovať tie scény v tme, na veľkej obrazovke a veľkých reproduktoroch spolu s ostatnými nadšencami diel na mňa veľmi zapôsobilo. Obzvlášť sa mi páčili scény a hudba z tretieho filmu, ktorý bol podľa môjho názoru najvydarenejší. Potešilo ma, že aj prednášajúci so mnou súhlasil.
Po tomto povznášajúcom zážitku bola na rade beseda s Miroslavom Donutilom. Prekvapilo ma, čo by herec ako on robil tu na Comic Cone, ale rád som ho videl. Ukázalo sa, že on a jeho syn pracujú na novom seriáli z paranormálneho prostredia, preto sa tu objavil. Zavtipkovali si, že podľa toho ako v ukážke vyzeral, by mal mať prezývku “Zaknírač”, podľa postavy Zaklínača z rovnomenných diel Andrzeja Sapkowského. Rozprával aj o Pelíškoch, že keď natáčali scénu s kodiakom tak uprostred toho ich zavolali na obed a tak išli aj s Polívkom tak ako boli, niesol ho na chrbte. Porozprával ako nechcel byť v minulosti stále známy z vojenských rolí a tak si hľadal aj niečo nové. No a najzaujímavejšie bolo, keď začal rozprávať o svojom rozprávačskom nadaní. Vraj už keď bol malý, tak sa to naučil od deda, keď bývali na chalupe a dlhé chvíle si krátili rozprávaním príbehov. To je talent, ktorý by som si chcel osvojiť tiež, takže ma to inšpirovalo.
Po Donutilovi sme sa vôbec nemuseli nútiť ísť sa najesť, keďže sme od rána nič poriadne nemali a tak sme sa presunuli k bufetom. Odfotil som sa tam s chlapíkom, ktorý mal parádny kostým Hellboya a s Peťom sme si sadli k stolu. O chvíľu si k nám prisadol mladý párik, chalan oblečený v pravom hnedom župane jedi rytiera a dievča v kostýme z Mandaloriana. Vyzerali byť sympatickí a tak som sa s nimi dal do reči. Jedi bol Michal a Mandalorianka Jana. Vymenili sme si doterajšie zážitky z akcie, rozprávali sme sa o podobných akciách a miestach v okolí, tak Jana spomenula jeden podnik pre geekov v Prahe, ktorý sa v budúcnosti určite oplatí navštíviť. Dohodli sme sa, že sa ešte stretneme na ďalších prednáškach a pobrali sme sa každý svojou cestou.
Ako ďalšiu mal besedu Michael Ironside, herec známy z filmov ako Starship Troopers alebo Total Recall. Porozprával nám, ako pri natáčaní jednej scény z prvého menovaného filmu sa kvôli vysokým teplotám dostal do delíria a svoj text hovoril prakticky napoly v bezvedomí. Nuž, práca herca nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Po ňom nasledoval Kevin Sorbo, herec z môjho detstva, ktorý stvárňoval postavu Herkulesa v rovnomennom seriáli. Pôsobil veľmi priateľsky a otvorene, každú otázku publika si pozorne vypočul a odpovedal s veľkým zanietením. Tiež spomenul aj tie nepríjemné momenty z natáčania, kedy ho vraj kaskadér nechtiac ovalil rukoväťou meča a vybil mu zub a omráčil ho. No celkovo spomínal na tie časy v dobrom.
Po týchto dvoch besedách nastal čas ísť si po podpis Chrisa Barrieho. Chris Barrie hral postavu Arnolda Rimmera v seriáli Červený trpaslík a zo všetkých hostí na tohtoročnom Comic Cone som sa na neho tešil najviac. Po zakúpení fotky na podpis som sa postavil do rady a čakal. V diaľke pred sebou som už videl jeho stánok a zaplavilo ma vzrušenie a nervozita. Takto sa teda cítia fanúšikovia celebrít na autogramiádach. Pozeral som na neho v TV a teraz sa s ním stretnem zoči-voči. Rada na čakanie sa zmenšovala oveľa rýchlejšie než by som čakal. Netrvalo dlho a bol som na rade. Dal som mu lístok s mojím menom, aby ho vedel správne napísať a prehodili sme pár slov. Každý zrejme chce povedať niečo úžasné, keď je to chvíľa, ktorá sa už nebude opakovať, no ja som sa spýtal ako sa má po celom dni, tak sa so smiechom posťažoval, že mu už ide odpadnúť ruka zo všetkého toho podpisovania a chce ísť domov. Povedal som mu, že ho úplne chápem, ale ešte musí vydržať svoju nasledujúcu besedu, tak sme sa obaja zasmiali, dostal som jeho podpis a rozlúčili sme sa. Na spomínanej besede ešte rozprával o svojej hereckej kariére a o tom ako tu na Comic Cone stretol českých dabérov ich seriálových postáv z Trpaslíka a potešilo ho, že Lister sa na svoju českú verziu dosť podobá. Na záver sa zaviazal, že sa sem budúci rok pokúsi dostať aj zvyšok hercov zo seriálu.
Zvyšok večera som už mal uvoľnenejší program. Znovu sme sa stretli s Mišom a Janou a pochodili sme rôzne stánky, potom sme vyšli hore na terasu a dali deep talk o živote a vymenili si kontakty. Povedali sme si, že sa stretneme nasledujúci deň a s tým sa s nimi rozlúčili. Peťo šiel ešte na jednu besedu, no ja som sa radšej išiel najesť. Bolo tam jedno dievča, ktoré sedelo samé, tak som si k nej prisadol a dali sme sa do reči. Rozprávalo sa mi s ňou príjemne, dozvedel som sa že má rada obskúrne filmy, ktoré väčšinou upadli do zabudnutia a že existuje ešte podobná udalosť ako Comic Con v Chotěbuzi, na ktorú chodieva. Možno aj tam niekedy zavítam. Rozprávali sme sa, až kým nás neprišli slušne vyhnať z priestorov kvôli pokročilému času, tak sme sa teda rozlúčili a ja som sa vybral na hotel. Tak sa skončil druhý deň v Prahe.
Nedeľa 7. Apríl – Deň tretí
Tretí deň v Prahe ubehol pomerne rýchlo. V nedeľu sa nekonalo veľa akcií, ktoré by ma zaujali, a tak sme sa väčšinu času motali po priestoroch O2 Arény a hľadali, či sme naozaj už prešli všetky stánky a kúpili všetko čo sme kúpiť mohli. Najedli sme sa a išli sme na jednu zaujímavú besedu z toho dňa, na ktorej bol Robert Patrick. Bol to zážitok, ten človek pôsobil naozaj desivo aj v realite, no to bolo samozrejme len v rámci jeho vystúpenia, inak to bol tiež priateľský chlapík. Ak niekoho pristihol rozprávať, alebo pozerať do telefónu, začal po ňom zazerať, až sa dotyčná osoba nešťastne stratila vo svojom sedadle. Takisto spomínal svoju hereckú kariéru, ako sa k herectvu dostal cez prácu kaskadéra a ako bol prvý človek na ktorom bola použitá technológia sledovania pohybu a následného prenesenia údajov do počítača pre vytvorenie novej generácie špeciálnych efektov.
Po besede sme videli, že osadenstvo Comic Conu už pomaly vyprázdňuje priestory. Takže tri dni zábavy sa už blížia ku koncu. S časom, ktorý nám ostával, sme ešte naposledy spravili niekoľko okruhov po areáli a eventuálne sme sa vybrali preč aj my. Peťo si ešte odbehol po batožinu k sebe domov a ja som zatiaľ išiel na stanicu. Vo fastfoode som si dal niečo pod zub a čakal, kým príde vlak. Potom sme už obaja išli na vlak, tentokrát do spacieho vozňa. Cesta nazad ubehla prekvapivo rýchlo a na druhý deň som sa zobudil už doma na Slovensku. Vrátiť sa z niečoho takého zanechá v človeku po príchode domov trpký pocit a ani teraz tomu nebolo inak. No vždy sú tu ďalšie udalosti, na ktoré v budúcnosti vycestujem a myslím, že na pražský Comic Con sa budúci rok rád vrátim.
