Niektoré dni mám pocit, že doma žijem v paralelnom vesmíre.
Ja – dieťa deväťdesiatok, čo sa ešte hrávalo na ulici, vedelo prežiť tri hodiny bez signálu a na diskete nieslo svoj prvý referát.
A oni – moje deti, Generácia Z, ktorá sa narodila s telefónom v ruke, s Wi-Fi ako základným ľudským právom a s názorom na všetko od momentu, keď vedeli napísať prvý komentár.
A úprimne?
Občas mi z nich odstreľuje cecky. 😄
Nie preto, že by boli zlí.
Ale preto, že sú tak iní.
Tak nekompromisne úprimní, citliví, rýchli a neznesú to, čo my sme roky trpezlivo dusili.
A ja niekedy len sedím, pozerám sa na nich a hovorím si:
„No tak to je iný upgrade systému, Zuzana, priprav sa na reštart.“
1. Čo sa stane, keď Xennial vychováva generáciu Z
Moja generácia vyrastala v čase, keď sa rešpekt meral podľa toho, ako dlho vydržíš držať hubu.
„Nerozprávaj sa do dospelých,“ „neodvrávaj“ a „buď vďačná.“
Vďačnosť sa u nás spájala so zrieknutím — ak si sa mala dobre, tak si radšej mlčala, aby si nikoho nenaštvala.
A teraz tu mám doma dvoch pubertiakov, ktorí mi do očí povedia:
„Mami, ty to celé prežívaš.“
„Mami, to je tvoj problém, nie môj.“
„Mami, chilluj, veď to nie je o tebe.“
A ja stojím v kuchyni, držiac hrnček s kávou ako svätý kalich,
a v duchu kričím:
„Ja viem, že to nie je o mne, ale prečo ma to tak serie?!“ 😅
Až kým mi to nedocvakne:
Oni nerobia nič zlé.
Oni len hovoria nahlas to, čo ja by som si kedysi nikdy nedovolila.
A možno práve preto ma to tak serie – lebo hovoria veci, ktoré som ja mala v sebe celé roky potlačené.
2. Generácia, ktorá hovorí veci, ktoré sme my len cítili
V Hory Doly pôsobím ako dobrovoľníčka a tam pracujem s tínedžermi.
A je to ako chodiť do školy života.
Učia ma trpezlivosti, konfrontácii, aj tomu, že niekedy „mlčať“ nie je múdrosť, ale útek.
Oni sa pýtajú.
A nie tak, ako sme sa pýtali my – opatrne, cez filter, s rešpektom.
Oni sa pýtajú priamo.
„A načo to vlastne robíme?“
„A prečo by som to mala robiť takto, keď mi to nedáva zmysel?“
Na začiatku som to brala ako drzé.
Dnes v tom vidím úprimnosť, ktorú moja generácia musela potláčať.
My sme sa učili prežiť.
Oni sa učia cítiť.
A to je rozdiel.
3. My sme držali hubu, oni držia hranice
Mne sa v mladosti hranice spájali so vzdorom.
Ak si povedala „nie“, bola si drzá.
Ak si chcela vysvetlenie, bola si problematická.
A dnes vidím, že moje deti vedia povedať „nie“ s úplnou prirodzenosťou.
Nie preto, že by nechceli spolupracovať,
ale preto, že vedia, kde končia ich sily.
A to je vlastne zdravé.
Znie to neuveriteľne, ale Generácia Z vie niekedy lepšie, ako sa nenechať zničiť.
4. Keď som bola ja tínedžerka, všetko bolo o výkone
Dnes sa hovorí o duševnom zdraví.
V mojich časoch sa hovorilo: „si precitlivelá to nič nieje, Ty nevieš, čo je život.“ a oveľa viac.
My sme pchali pocity pod koberec,
oni ich rozkladajú na stole ako puzzle.
A priznávam – niekedy ma to štve.
Lebo keď ti tvoj vlastný syn povie:
„Mami, ja sa necítim dobre, keď kričíš,“
a ty stojíš s varechou v ruke, v hlave sa ti spustí film „čo by urobila moja mama“
a vieš, že by padla facka skôr, než by si stihol/stihla dopovedať „dobre.“ 😅
A tak sa snažím odpovedať jeho jazykom:
„Dobre, láska, chápem, že tvoj nervous system práve nezvláda moju intenzitu.“
A v duchu dodám:
„Ale ak ešte raz necháš otvorenú chladničku, bude to trauma pre oboch.“ 😂Dcéra je zase iný level.
Osemnásť a múdrosť života zožratú ako po troch reinkarnáciach.
Kým ja ešte prežúvam, ona má jasno.
Povie ti bez mihnutia oka:„Mami, ja to tak necítim,“
alebo
„Nie, to by ma nebavilo.“
A hoci ma niekedy trafí z tej jej sebaistoty šľak,
viem, že je to presne tá odvaha, ktorú ja som v jej veku nemala.
A niekde v hĺbke som na ňu hrdá, aj keď si práve hľadá mozog prevracaním očí. 😄
A niekedy sa už len zasmejem.
Napríklad keď učiteľka chce, aby napísali po anglicky, čo budú robiť na Vianoce a aké majú plány cez prázdniny,
a môj syn bez mihnutia oka povie:
„Neviem, aký mám plán na budúci týždeň, tak odkiaľ mám vedieť, aké mám plány na Vianoce?“
A vtedy mi zase odstreľuje cecky 🙂
Nie z hnevu, ale z údivu,
lebo kým my sme mali všetko naplánované, kontrolované a predvídané,
oni proste žijú.
Tu a teraz.
Bez Excelu, bez stresu, bez snahy zapáčiť sa svetu.
5. Nový jazyk, staré hodnoty (alebo čo znamená „hagol ma“)
Niektoré rozhovory mladých ma dostávajú do stavu, keď neviem, či sa smiať, či plakať, alebo zavolať tlmočníka.
Napríklad keď počujem, že „ju hagol na lavičke“ a bol to „najkrajší kiss“ aký kedy dostal.
A ja len sedím, v duchu si hovorím:
„Prosím ťa, čo je to hagol?“ (angl. hugs – objať ) som vedela, už sa na mňa niečo nalepilo 🙂
Ale keď mi to s pokojom zenového majstra vysvetlia – že ju akože objal – som chvíľu ticho.
Nie preto, že by ma to šokovalo, ale preto, že mi beží film.
Kedysi sa ťa chalan rovno spýtal:
„Ideš?“
A bolo.
Žiadna poézia, žiadne vyznanie formou gifov a story.
Život bol priamočiary ako pevná linka – buď si sa dovolala, alebo nie.
Dnes sa všetko musí cítiť, pomenovať, odkomunikovať.
Nie že by to bolo zlé – len občas mám pocit, že sa viac rozprávame o emóciách, ako ich reálne žijeme.
Vzťahy sú jemné, krehké, zdieľané po kúskoch do priestoru, ktorý nikdy nezabúda – internet.
A ja, hoci sa snažím držať krok, občas nestíham.
Nie preto, že by som nechápala, ale preto, že som ešte z tej doby,
keď sa „vibe“ nehovoril, ale cítil.
Keď sa flirtovalo pohľadom, nie emotikonom.
A keď ti niekto napísal, že „mu chýbaš“, vedela si, že to nie je auto-text.
Napriek tomu sa na nich neviem hnevať.
Pretože pod všetkým tým novým slovníkom, pod tým chaosom emoji, filtrov a „hagolov“
je stále ten istý človek, čo chce to, čo my všetci:
byť videný, cítený a milovaný.
6. Dve generácie, jedna lekcia
Niekedy sa cítim ako medzi dvomi svetmi.
Jeden hovorí: „Makaj, neprejavuj sa.“
Druhý: „Spomaľ, cíť a povedz, čo potrebuješ.“
A ja sa snažím žiť niekde medzi – s nohami v realite a hlavou v sebareflexii.
A keď sa mi zdá, že sa už naozaj nedá,
že moje deti sú z inej planéty a svet sa zbláznil,
pripomeniem si, že možno oni len hovoria to, čo som ja kedysi prehltla.
A možno práve v tom je ten dar.
Záver – odstrelené cecky ako metafora evolúcie
Áno, občas mi z nich odstreľuje cecky.
Ale už viem, že to nie je z hnevu,
je to z posunu.
Z toho, že svet sa mení rýchlejšie, než ho stíham chápať.
A že moje deti ma neprišli zničiť –
prišli ma naučiť, ako sa cítiť bez hanby.
Možno preto to všetko tak bolí,
lebo sa v tom rodí niečo nové.
Nie len v nich,
ale aj vo mne. 💛
A potom sú chvíle, keď sa snažím viesť hlboké rozhovory o živote,
o generačných rozdieloch, o hraniciach, o emočnej zrelosti…
a môj syn mi povie:
„Dobre, už končím, musím srať.“
A ja sa len zasmejem.
Lebo možno práve v tom je ten balans.
My riešime význam existencie,
a oni ju jednoducho žijú – bez filtra, bez stresu, bez hanby.
A možno práve preto to celé má zmysel. 💛
💬 „My sme sa učili prežiť.
Oni sa učia žiť.“
Ak ti pri čítaní tohto článku tiež mierne odleteli cecky, vitaj v klube rodičov, ktorí sa snažia prežiť Generáciu Z bez trvalých následkov.
Na Mortal Insight píšem aj o tom, ako sa nezblázniť z lásky, dôvery, či vlastných detí.
👉 Klikni sem, ak chceš vedieť, že v tom nie si sám/sama. Všetky články
A zatiaľ čo oni riešia, či majú dosť úložného priestoru v cloude,
ja sa len snažím mať dosť priestoru v hlave. 😄
Nabudúce možno skúsim napísať o tom,
ako sa z detských zážitkov stávajú dospelé reakcie –
a ako s tým prestať bojovať.