Môj mozog má jednu záľubu. Píše príbehy. Väčšinou tragédie.
Stačí, že mi niekto neodpíše dve hodiny a už žijem v paralelnom vesmíre, kde ma všetci nenávidia, stratila som rešpekt a pravdepodobne ma čaká Azkaban.
A vtedy si spomeniem na Ruiza a jeho Štyri dohody.
Najmä na tú najnepríjemnejšiu:
Nevytváraj si domnienky.
Ruiz to napísal láskavo.
Ja by som to preložila po svojom:
„Zuzana, prestaň si vymýšľať kraviny.“
1. Náš mozog = scénarista bez zadania
Mozog je sranda.
Aj keď si mnohí myslia, že je to sval – lebo sa učí, prispôsobuje a snaží sa nás chrániť – v skutočnosti je to orgán.
Orgán, ktorý má jednu špeciálnu úchylku:
domýšľať si.
Stačí jeden mozgoďob a už si píše hororový scenár, aj keď ide len o ticho a nikto nič nepovedal.
Keď nevie, čo sa deje, tak si to radšej vymyslí.
Nie preto, že je zlý – ale preto, že nás chce ochrániť.
Lenže ochrana mozgu vyzerá asi takto:
„Neodpísal ti? Určite ťa nenávidí. Zablokoval si ťa. Všetko je v prdeli.“
A tu prichádza prvý mentálny problém:
Fakty vs. domnienky.
Fakt: neodpísal.
Domnienka: zomrela láska, zrútila sa Zem, ideš do kláštora.
2. Kognitívne skreslenia = keď pravda dostane filter
Psychológovia to volajú kognitívne skreslenia.
Ja to volám interný Netflix v hlave.
Mozog pustí film, ja ho žeriem.
Pár obľúbených:
- Čítanie myšlienok: „Viem, že je na mňa nasratý.“ (nevieš)
- Katastrofizácia: „Ak nezavolá, je koniec.“ (nie je)
- Čiernobiele myslenie: „Buď ma miluje, alebo nikdy.“ (existuje milión medzi)
- Osobné útoky: „Neodpísal = nemá ma rád.“ (možno len kaká)
3. Štyri dohody vs. mozgové halucinácie
A tu sa na scénu vracia Ruiz.
Nie ako guru, ale ako psychologická prvá pomoc.
| Mozog kričí | Dohoda šepká |
|---|---|
| „Určite si o mne myslí…“ | Nevytváraj si domnienky |
| „To je útok na mňa!“ | Neber si nič osobne |
| „Som neschopná“ | Buď bezúhonný so slovom (aj voči sebe) |
| „Nikdy to nedám“ | Vždy rob všetko najlepšie, ako vieš |
Ruiz je pokoj.
Môj mozog je metal festival.
4. Realita doma – keď Ruiz narazí na Generáciu Z
Syn mi raz povie:
„Mami, ja sa necítim komfortne, keď na mňa zvyšuješ hlas.“
A ja stojím s varechou, v hlave spomienka:
„Za mojich čias by som bola už po smrti.“
Dcéra?
Osemnásť, múdrosť života zožratú, aj keď si práve hľadá mozog.
Vie presne povedať:
„Mami, ja to necítim.“
A ja tam stojím… medzi Ruizom a neuronovou búrkou.
Generačný upgrade, na ktorý ma nikto nepripravil.
5. A potom príde veta, ktorá všetko vysvetlí
Učiteľka na angličtine chce, aby napísali, čo budú robiť cez Vianoce.
Môj syn povie:
„Neviem, čo budem robiť o týždeň, tak odkiaľ mám vedieť, čo budem robiť o tri mesiace?“
A ja tam zasa – odstrelené cecky.
Nie z hnevu.
Z pravdy.
My sme plánovali.
Oni žijú.
6. Čo sa vlastne snažím naučiť?
Že mozog nie je pravda.
Že myšlienka nie je realita.
Že moja hlava vie vymyslieť vojnu, kým telo len chce dýchať.
Ruiz mi pomáha nepodľahnúť halucináciám ega.
Moje deti mi pomáhajú nemať ilúzie o živote.
A medzi tým všetkým sa snažím nájsť pokoj – nie odpoveď.
A úprimne – je to sakra ťažké.
Lebo preprogramovať hlavu, ktorá roky verila drámam,
je ako presviedčať malé dieťa, aby nejedlo žltý sneh.
Najprv sa snaží, váha ale nakoniec ochutná, lebo čo ak?!
A tak ideme dookola.
Záver
Áno, môj mozog si vymýšľa.
Občas ma presvedčí, že som zlyhala.
Občas, že som spasiteľka sveta.
Pravda je niekde uprostred –
medzi strachom a humorom.
A možno preto sa učím tieto slová:
„To, čo cítim, ešte nemusí byť pravda.“
„To, čo si myslím, ešte nemusí byť realita.“
A keď už nič nezaberá,
spomeniem si, čo mi raz povedal syn:
„Dobre, už končím, musím srať.“
A ja si uvedomím –
život je jednoduchší, než mozog tvrdí. 💛
💬 Náš mozog chce kontrolovať.
Naša duša chce cítiť.
A medzi tými dvoma je život.
A ty?
Koľkokrát si už uveril myšlienke,
ktorú ti realita nikdy nepotvrdila?
Napíš do komentára nech viem, že v tom nie som sama.