Poznáš ten pocit, keď ťa niekto len trošku okríkne a ty máš chuť vypadnúť do sveta? Ja osobne letím na Madagaskar, stavať si dom z banánových listov na pláži 😅.
Alebo keď niekto neodpíše dve hodiny a ty už v hlave plánuješ jeho pohreb, rozvod aj pomstu v jednom? Áno, aj toto som ja. No dobre, bola som. 😅
Nie si blázon. To len tvoje minulé ja zaklopalo: „Haló, aj ja som tu!“
Čo sa deje, keď sa ozve minulosť
Trauma nie je len nejaká stará dráma.
Je to ako nevymazaná appka, ktorá sa spúšťa zakaždým, keď ju niečo pripomenie.
Telefón by si reštartovala, ale s vlastnou dušou to nejde tak jednoducho.
Telo si pamätá všetko: kto ťa ponížil, kto ťa nechal čakať, kto povedal „nerob z toho vedu“.
A keď sa niečo podobné stane znova, telo si povie: „Aha, to poznám!“
…a spustí alarm, aj keď ide len o neodpísanú správu.
Keď minulosť vlezie do prítomnosti (nepozvaná ako bývalá)
Partner povie niečo nevinné, ty sa rozplačeš.
Kolega prevráti oči, ty máš chuť hodiť po ňom šanón.
A potom sedíš, pýtaš sa: „Čo sa to deje?“
No nič nové – len tvoje vnútorné dieťa dostalo flashback.
To malé „ja“, ktoré kedysi nemalo priestor, teraz kričí:
„Pamätáš si, ako si sa vtedy cítila? Tak teraz to konečne precíť!“
Vitaj v neplánovanej emocionálnej terapii.
Trauma nie je nepriateľ (aj keď sa tak správa)
Trauma nie je zlá. Je to len časť teba, ktorá sa zasekla v momente, keď si nemohla reagovať inak.
Ako keď ti zamrzne počítač a jediné, čo pomôže, je reštart.
Teraz sa tá časť hlási o slovo, lebo už máš dosť energie na uzdravenie.
Takže keď sa objavia silné pocity, nie je to trest.
Je to tvoja duša, ktorá si hovorí:
„Tak, a teraz to konečne dokončíme.“
Ako s tým byť, keď sa to deje (a nezblázniť sa)
Nie, netreba okamžite googliť „ako si odstrániť traumu za tri dni“.
Ver mi, robila som to.
Vďaka bohu za technológie 21. storočia — našla som asi 47 spôsobov, ako sa „okamžite uzdraviť“, a polovicu z nich by som neodporúčala ani svojmu ex. 😅
A potom som pochopila, že to takto nejde.
Niekedy stačí chvíľu dýchať.
Nepanikáriť.
A hlavne – nekrmiť to ďalším príbehom.
Nie každá bolesť potrebuje rozbor, niektoré len chcú byť konečne vypočuté.
Skús:
- položiť si ruku na hruď a povedať si: „Okej, nie som v ohrození, len mi to tak pripadá.“
- alebo si daj čaj, víno, čokoládu – podľa stupňa traumy 😄
- a ak nič nepomáha, pripomeň si: „Nie som pokazená, len sa mi otvára niečo, čo sa roky bálo vyjsť von.“
Čo ak sa to deje preto, že už na to máš?!
Možno tieto výkyvy, slzy a mini krízy nie sú návraty späť, ale signál, že dozrievaš.
Nie, nie k dokonalosti, ale k pokoju.
Pretože niektoré bolesti sa nevracajú, aby ťa mučili –
vracajú sa, lebo veria, že ich už unesieš.
Takže keď máš pocit, že sa ti všetko rozpadá,
skús si povedať:
„Nie, ja sa nelámem. Ja sa skladám.“
Záver
Trauma nie je sentence.
Je to pozvánka – ako: „Poď, ukážem ti, čo si si so sebou niesla.“
A ty konečne môžeš odpovedať: „Vďaka, už to nepotrebujem.“
Lebo niekedy to, čo sa deje, nie je problém.
Je to len tvoje vnútro, ktoré si povedalo:
„Tak a teraz už fakt ideme domov.“
„To, čo sa lieči, sa ozýva.
A to, čo bolí, väčšinou len skúša, či to ešte unesieš.“
Ak by si mala svoje vnútorné dieťa dnes vedľa seba, čo by potrebovalo počuť?