Koniec roka je o hodnotení uplynulých mesiacov, čo sme zažili, videli, dokázali, naučili sa, kam sme sa osobnostne alebo profesijne posunuli. Ale o tom nechcem, možno nabudúce. Rok 2023 zletel neuveriteľne rýchlo, tri krát som sa dobre vyspala a bez bolesti krížov plná energie vstala, dvakrát ponocovala dačo dosiahla, videla a zažila a máme tu zase ďalší rok.
Článok, ktorý čítate však bude šokantne o najlepších, najzaujímavejších a najdivnejších filmoch, ktoré moje oči tento rok zbačili.
Najlepší film
Ktorý som videla je za mňa Oppenheimer. Geniálne herecké obsadenie a samozrejme herecké výkony, spôsob akým bol príbeh vyrozprávaný a samotný príbeh. Pre mňa nadšenca histórie a zároveň politiky a filmov vsadených do časov minulých bolo jasné, že to musím vidieť a ideálne v kine. O otcovi atómovej bomby – Robertovi J. Oppenheimerovi, ktorý pomohol USA vyhrať druhú svetovú vojnu a napriek tomu ho pranierovali kvôli jeho údajne komunistickej minulosti, pričom nikdy nevstúpil do strany len poznal ľudí, ktorí stáli pravdepodobne na nesprávnej strane ideológie. Film prebieha od začiatku štúdia v Nemecku, cez návrat do rodnej krajiny a začiatky kariéry profesora. A nemôžeme zabudnúť na moment, keď bol vybratý ako človek, ktorý má zostaviť atómovú bombu skôr ako nacistické Nemecko. Pod obrovským časovým tlakom spolu s ďalšou hŕstkou vedcov sa do toho teda púšťa, dokonca je vybudované aj mesto Los Alamos na účely výroby. Ako vieme už s hodín dejepisu, tú bombu sa im podarilo vyrobiť aj keď až po páde Tretej ríše. To však nebránilo použiť bombu na ešte stále bojujúceho nemeckého spojenca – Japonsko, ktorý nechcel kapitulovať. Aj napriek varovaniu a snahe Oppenheimera, aby reálne bombu nezhodili pretože to bude mať fatálne následky nie len na epicentrum dopadu, ale môže reálne zrovnať mestá so zemou, ľudia zhoria zaživa a mnoho mnoho ďalších zomrie na následky radiácie. Vo filme teda vidíme aj vnútorný boj Oppenheimera s tým, čo urobili nevinným ľuďom vecou, ktorú vytvoril, bojoval o to, aby sa veľmoci vtedajšej doby zaviazali k nepoužitiu zbraní hromadného ničenia. V kine po skončení filmu zostali všetci v tichosti sedieť a snažili sa spracovať to čo práve videli. Nikto ani noha! Nevstala a neodišla hneď po skončení filmu, a to som ešte nezažila ani po Infinity War a ani End Game. Dúfam, že na Oscaroch bude váliť. A musím dodať, že soundtrack je tiež úžasný.
EDIT: Zlaté Glóbusy už zvalil.
„Now I become death, the destroyer of worlds.“
R.J. Oppenheimer
Najzaujímavejší film
Je ním film Mulholland Drive z roku 2001. Začína sa tak, že by ste podľa toho absolútne netrafili o čom to bude. Limuzína s mladou ženou náhle zastaví na krajnici a vodič ju chce zabiť, z ničoho nič však do nich narazia pripití tínedžeri a zachránia tým žene život, tá však stratí pamäť a absolútne nevie kto je. Podarí sa jej však ujsť a ukryť sa v dome, pričom majiteľka odchádza na dlhšiu dobu preč. Po pár dňoch osamote sa však dvere domu otvoria a prichádza neter majiteľky – Betty. Žena so stratou pamäti si začne hovoriť Rita, keďže na skutočné meno si spomenúť nevie. Betty sa jej snaží pomôcť zistiť kto je a spolu sa vydávajú za pomerne nebezpečným dobrodružstvom.
Prečo je film zaujímavý je to akým spôsobom je príbeh rozprávaný, myslíte si, že viete kam to smeruje – k rozlúšteniu, k víťazstvu dobra nad zlom a zrazu strih, Rita vlastne nie je Rita, nie je vôbec obeť, a Betty vôbec nie je kamarátka, ktorá chce pomôcť, ale mrcha, ktorá nedopraje nič dobré. Taký mindf_ck som už dlhšie pri filme nezažila a celé to bolo tak emočne vystavané, že nad tým filmom rozmýšľam ešte stále.
Musím dodať, že film je zo subžánru neo-noir, teda celý sa teda točí o zločine, častokrát je až glorifikovaný a zobrazený tak, aby vyzeral dobre, retrospektívne rozprávanie popretkávané komentárom hlavnej postavy, pričom hlavná postava/postavy sú vždy ženy – Female Fatale, dokonale upravená distingvovaná žena so správnym správaním a ešte lepším vzdelaní, v skutočnosti je to neprajná mrcha, ktorá závidí ešte aj nos medzi očami. A netreba zabudnúť, že filmy noir majú aj špecifickú prácu s kamerou, nie tradične priamo oproti alebo zhora, ale z divných a nečakaných uhlov, a zaujímavé je použitie svetiel, mnohokrát ide o tieňohru v prostredí veľkomesta.
A pri noir alebo neo-noir chvíľu zostaneme, pretože nemôžem nedoplniť film Ulička nočných môr z roku 2021. Opäť si celý film myslíte, že viete kam to všetko smeruje a pred koncom nastane zvrat, mozog prestáva chápať čo sa deje. Elektrické impulzy naskočia až keď nabehnú záverečné titulky a vy si vravíte čo ste to videli. Film je vsadený do roku 30. Rokov minulého storočia a zobrazuje tajomného mladíka Stantonva, ktorý sa dostal medzi kočovných cirkusantov. Najviac sa zbližuje s párom, ktorý sa zaoberá jasnovidectvom . Pomocou psychologických trikov a dokonalej technike sú pomerne dosť úspešní. Stanton od všetkých získa čo potrebuje a keď si je istý, že remeslo ovláda odchádza s mladou Mary do New Yorku, kde sa im podarí rozbehnúť tiež úspešný biznis. Nanešťastie narazí Stanton na na psychologičku, ktorá ho prekukne, ale zároveň spolu vymyslia plán ako zarobiť ešte viac peňazí. Ide im to pomerne dobre až samozrejme nájdu svojho premožiteľa. Stanton spácha zločin a na útek pred spravodlivosťou prichádza o všetko imanie aj niekdajšiu slávu až sa dostáva na začiatok… viac neprezradím.
Najdivnejší film (?)
Pôvodne to mala byť akási paródia na Matrix, ale mám pocit, že to bolo miestami ešte lepšie. Ide o film eXistenZ z roku 1999 s mladým hercom Jude Lawom v hlavnej úlohe. Všetkými fanúšikmi počítačových hier velebená programátorka Allegra má predstaviť novú hru vo virtuálnej realite. Pomocou biologického portu v dolnej časti chrbta sa môžu hráči pripojiť na konzolu a dostať sa tak do VR. Počas predstavenia a prvej skúšky hry je hŕstka šťastlivcov napadnutá a jediná konzola s hrou je napadnutá. Kvôli záchrane celej eXistenZ sa Allegra spolu s Tedom (Jude Law) ponárajú hlbšie a hlbšie nie len do sveta eXistenZ, ale aj do seba samých a zisťujú, že v tomto svete si ľudia k sebe dovoľujú viac a zároveň sú aj sami sebou, čo znamená, že ak chcú niečo dosiahnuť idú aj cez mŕtvoly. Čo sa mi veľmi páčilo je fakt, že už v roku 1999 mali predstavu akú moc môže mať virtuálny svet, čo bohužiaľ vidíme teraz.