Koľko ľudí, koľko z nás, žije život, ktorý je na oko krásny a žiarivý, ale v skutočnosti nás oberá o životnú energiu? Koľko ľudí je vo vnútri živých? A koľko ľudí je tak odpojených od seba, že sa už nevedia z ničoho úprimne tešiť? Koľko ľudí je skutočne vo svojom živote šťastných?
Po titulkoch je priestor pre filmy, seriály, knihy a príbehy, ktoré vo mne niečo zanechali. Nie sú to recenzie ani odporúčania. Nehodnotím, či si dané dielo zaslúži päť hviezdičiek alebo isté percentá na ČSFD. Zaujíma ma niečo iné – akú myšlienku vo mne vyvolalo, akú emóciu otvorilo, aké otázky mi položilo a čo mi pomohlo pochopiť o ľuďoch, spoločnosti alebo o mne samej. Pretože niektoré príbehy nekončia záverečnými titulkami. Tie najzaujímavejšie sa začínajú až po nich.
Nedávno som videla úžasný film s Juliou Roberts z roku 2010 – Jedz, modli sa a miluj. Okrem skvelých hereckých výkonov a uši-hladiaceho soundtracku sa film dotkol aj miest, o ktorých sa nerozpráva ľahko. Pre niekoho je tento film cestovateľský, veď hlavná postava Elizabeth sa rozhodne cestovať.
Ja som v tom samozrejme videla niečo viac. Dôvod prečo odišla do neznáma bolo to, že nebola vo svojom živote šťastná, spokojná. V zhone za stabilitou, ktorú dnes spoločnosť schvaľuje viac ako pocit šťastia a spokojnosti jedincov, prišla o seba. Cítila prázdno. Dokonca si prestala užívať skvelé jedlo. Celý život budovala niečo, čo nakoniec ani nechcela. Život, ktorý nepatril jej, ale predstavám spoločnosti o tom ako by mal vyzerať. Prestala nachádzať radosť aj vo veciach, ktoré kedysi milovala. A práve vtedy pochopila, že problém nie je v jedle ani v meste, v ktorom žije…
Elizabeth našla silu zbaliť sa do malej cestovnej tašky a odletieť za novým ja, ktoré driemalo pod povrchom a už dlhšiu dobu sa snažilo dostať von. Žijeme v dobe kde sa pozerá na výkon, na pracovné pozície s čo najlepším názvom. Zabúdame však, že život nie je len práca a splácanie účtov, hypoték, snahy predbehnúť suseda kto má väčšie auto alebo dom. Je to o tých maličkostiach, ktoré hrejú pri duši. O malých veciach, ktoré vedia potešiť. Či už je to dobrá hudba, film, seriál, kniha, hra, zabudnuté alebo nové hobby, jedlo. Jednoducho to, čo nás teší.
Bola som neschopná napísať článok o tomto filme, pretože to bolelo. Pretože sa nachádzam na rovnakej životnej križovatke ako Elizabeth. Viem, že starý život mi nedáva to čo by mi mal, niekedy mám pocit, že už nič necítim, ani radosť, ani smútok, dokonca ani hnev. Som len prázdna schránka. A keď to človek v takomto rozpoložení vidí na obrazovke, ako keby sa pozeral do zrkadla, bolí to. Bolí to tak, že je neschopný na to ani len pomyslieť. Aj keď síce ešte neviem čo chcem, viem čo nechcem. A tiež viem, že keď nás niečo nenapĺňa máme práve od toho odísť, zmeniť názor a skúsiť niečo nové.
Na prvý pohľad sa totiž zdá, že odchod zo zabehnutých koľají je to najťažšie. No nie je. Najťažšie je rozložiť svoj život na kúsky a zistiť, že v skutočnosti nám nikdy nepatril.