Dnes funguje telefonovanie pomerne jednoducho (teda na prvý pohľad). Stačí odomknúť svoj smartfón, nájsť v adresári kontakt alebo vyťukať telefónne číslo a už len počkať kým to tá druhá strana zdvihne. Technológia v telefóne sa pripojí na najbližší vysielač a ak je dané telefónne číslo v dosahu, vysielač vyšle signál priamo na to zariadenie. Ak je telefónne číslo vzdialené alebo má predvoľbu inej krajiny vyšle vysielač signál smerom k satelitom na obežnej dráhe Zeme, signál sa potom odrazí a druhá strana začne „zvoniť“. To je teda úplne zjednodušená forma a možno ani nie presná. Faktom však zostáva, že súčasné telefonovanie je bezdrôtové, môžete sa počas hovoru voľne prechádzať, používať reproduktor alebo volať cez slúchadlá.
V minulosti neboli systémy jednak také rýchle a automatické a hlavne neboli bezdrôtové. To čo je pre nás dnes samozrejmé kedysi obsluhovali ľudia. Ich profesie s postupom techniky zanikli, ale ich odtlačok zostane v dejinách ľudstva už navždy.
Pred vynálezom telefónu, teda zariadením prenášajúcim zvuk či už ľudský ako zvuk vo všeobecnosti ľudia nežili v absolútnom vákuu. Používali „kouřové“ signály, kadejaké semafory, samozrejme posielanie listov. S vynálezom telefónu sa spája meno Alexander Graham Bell, zaujímavé je, že v ten istý deň prišli na Úrad so žiadosťou o patent toho istého vynálezu dvaja. Kvôli byrokracii a nesprávnom údaji v žiadosti druhého pána, prisúdili vynález telefónu Bellovi. Dodnes sa však o tom vedú búrlivé diskusie.
V začiatkoch telefonovania boli dva aparáty spojené káblom a hovor sa dal uskutočňovať len medzi týmito zariadeniami. Ak napríklad majiteľ obchodu potreboval telefonovať aj s iným ako primárnym dodávateľom potreboval ďalší telefón. Dodávam, že sme na sklonku 19.storočia ešte pred famóznym Fordom T (rok 1908). Telefónne káble boli vo väčšine prípadov ťahane vzduchom a zbiehali sa vždy na nejakom mieste. Na medzinárodné hovory bolo potrebné navštíviť buď telefónne búdky (prvá bola postavená v roku 1881 v Berlíne a na telefonát bol potrebný lístok, neskôr sa začali používať mince).
V roku 1893 malo najvyššiu teledensitu (jednoducho povedané počet telekáblov na 100 obyvateľov) mesto Štokholm s číslom 4, v rámci celej krajiny bola teledensita 0,55 v USA sa mohli pýšiť číslom 0,4. (Hneď o rok na to sa to zmenilo a USA bolo N.1)
V objatí telefonických káblov
Z tohto obdobia sa zachovala jedna fascinujúca dobová fotka Štokholmskej telefonickej veže, ktorá spájala približne 5 500 telefonických káblov. Do prevádzky ju uviedli v roku 1887, ale jej význam tak rýchlo ako vzrástol aj zanikol, keďže po istej dobe sa začali káble ťahať zemou. Na začiatku 20.storočia sa už viac-menej nevyužívala, v roku 1952 ju čiastočne zničil požiar a v roku 1953 ju kvôli riziku pádu radšej zdemolovali.
Medzikus
Ďalším fascinujúcim a dôležitým článkov vo vtedajšom telefonovaní bol spojovateľ/operátor. V starých filmoch vsadených približne do týchto rokov častokrát počujeme a vidíme scénu s operátorkou. Chlapík na jednej strane povie zázračnú vetu: „Spojte ma prosím s Johnom Blackom na adrese Lombard Street 32.“ Pani spojovateľka prepojí kábel a telefonát s pánom Blackom je nadviazaný.
V začiatkoch masívneho rozšírenia telefónov sa majitelia nazývali subscribers (odberatelia) a úlohou ústredne s operátormi bolo ich čo najrýchlejšie spojiť s druhou stranou. Operátormi boli chlapci alebo mladí muži, ktorí sa však neoverili. Zo sústredenia ich vyrušilo čokoľvek a ich nezodpovednosťou sa častokrát odkaz nedostal ku komu sa mal. Po takejto nemilej skúsenosti sa začala práca ponúkať nežnejšiemu pohlaviu a v tom čase šlo o pomerne lukratívnu pracovnú pozíciu. Treba povedať, že prvým spojovateľom bol iba 17-ročný , ale ženy v tomto veku zvládali už oveľa zodpovednejšie úlohy.
V jednote je sila
Začiatkom 20.storočia sa množstvo spojovateliek zvyšovalo, zrazu boli tak dôležité a tak silné, že sa spájali do odborov, bojovali za lepšie podmienky a vyššie platy a samozrejme za rovnaké práva ako mali muži. V roku 1910 bolo 88 tisíc spojovateliek, v roku 1920 už 178 000 a v roku 1935 235 000, hovoríme o počte v Amerike. Najskôr sa na prepojenie používalo meno a adresa druhej strany, neskôr sa pridelilo špecifické číslo.
Profesia aj keď na oko pôsobila prominentne, v skutočnosti šlo o veľmi nevďačnú prácu. Dámy museli dodržiavať prísne pravidlá, nerozprávať sa medzi sebou a už vôbec sa smiať. Aj dresscode bol prísny museli nosiť dlhé čierne šaty a ideálne žiadne šperky. Častokrát sa stali obeťami špionáží a boli prepracované. Mladá 25-ročná žena kvôli tomu spáchala samovraždu. Nepísaným pravidlom tiež bolo, že keď sa „telephone girl“ vydala automaticky prišla o prácu bez možnosti návratu.
Hello Girls
Ich úloha bola ešte dôležitejšia počas Prvej svetovej vojny. Neformálne sa nazývali Hello Girls. V Zámorí približne 200 ženských operátoriek uľahčovalo komunikáciu amerických, britských a francúzskych jednotiek na Západnom fronte. Okrem toho boli do veľkej miery využívané aj ako prekladateľky. Ich prácu ocenil aj vtedajší americký prezident Woodrow Wilson v príhovore v Kongrese kde aj on orodoval za zavedenie volebného práva pre ženy. Od roku 1930 s príchodom modernejších technológií ich práca stráca zmysel.
Výnimočné okamihy nám neprídu výnimočné keď ich prežívame. Ich dôležitosť a výnimočnosť nám dôjde až neskôr. Vďaka šikovným a dômyselným vynálezcom, mysliteľom, akademikom, konštruktérom, prvým telefónom a spojovateľom máme teraz vo vrecku malý počítač, ktorý vie aj stále telefonovať. Tak ho skúsme menej používať na sledovanie videí a viac na telefonovanie, napríklad rodine.
