(alebo prečo je niekedy úspechom už len to, že si dnes nezrušil/a systém)
Niektoré obdobia života sú… zvláštne.
Nie úplne zlé, nie úplne dobré — skôr také „medzi“.
Ako keď sedíš v čakárni u doktora, nevieš, čo sa bude diať,
nikto ti nič nepovie, a jediné, čo dostaneš, je leták o tom,
ako máš byť vďačný za zdravie.
A presne vtedy na teba vyskočí Instagram s múdrom:
„Staň sa lepšou verziou seba.“
Alebo video, kde niekto hovorí:
„Stačí vedomý nádych… a všetko je v poriadku.“
Ja neviem ako vy,
ale keď mám v hlave chaos, starosti, tlaky, povinnosti,
tak „vedomý nádych“ rieši asi toľko,
ako keď sa snažíš zalepiť deravý čln sekundovým lepidlom.
Drží to… tak ako sekundové lepidlá…. sekundu.
Mindfulness je krásne. Ale nie je to prvá pomoc.
Problém s moderným „staň sa najlepšou verziou seba“ trendom je,
že predpokladá, že človek má kapacitu.
Že má hlavu, ktorá funguje.
Že má energiu.
Že má priestor.
Že má ticho.
Lenže realita väčšinou vyzerá úplne opačne:
– hlava ide na 300 %,
– telo je unavené,
– spánok nestojí za veľa,
– nervový systém je v strehu
– a zo všetkých strán sú povinnosti a „musíš“.
A do tohto príde rada:
„Len sa zastav a dýchaj.“
Ďakujem.
Mám pocit, že sa zastavím a dýchať prestanem úplne.
Nie preto, že mindfulness je hlúposť.
Nie.
Mindfulness JE užitočné.
Lenže má svoje miesto.
A to miesto nie je uprostred krízy, depky, úzkosti alebo totálneho vyčerpania.
Vtedy je človek rád, že funguje.
A keď povieš človeku v kríze „pozoruj svoje myšlienky“,
je to, ako keby si mu povedal:
„Pozoruj svoje tornádo. Urob si z neho čaj.“
Nie každá fáza je fáza rastu.
Niekedy je to fáza prežitia.
A to je pointa, ktorú moderná spiritualita, sebarozvoj a mindfulness často obchádzajú,
lebo to neznie dostatočne sexy.
Ľudia majú radi „upgrade“, „transformáciu“, „vyššie ja“.
Len nikto nemá rád vetu:
„Momentálne len prežívaš, a to stačí.“
Ale je to pravda.
Niekedy je človek v období,
kedy nepotrebuje:
– vyššie vibrácie,
– motivačné reelsy,
– sebakoučingový denník,
– ani 20 afirmácií denne.
Niekedy potrebuje:
– nezrútiť sa,
– spraviť to najnutnejšie,
– prežiť deň,
– mať chvíľu ticha,
– a nemať pocit, že zlyháva, lebo nerastie.
Mindfulness predpokladá, že máš silu držať sa nad hladinou.
Ale keď si pod vodou, nedáva to zmysel.
A ešte jedna dôležitá vec:
Človek nemôže byť pozorovateľom svojich myšlienok,
keď ho tie myšlienky práve drvia.
V kríze mindfulness pôsobí ako snaha
„urobiť na svoju bolesť pekný rám“.
Ale bolesť nie je obraz.
Bolesť je proces.
A proces potrebuje čas, nie tlak.
Čo teda robiť, keď si v bode, kde mindfulness nefunguje?
1) Zjednodušiť deň na najzákladnejšie minimum
Niekedy je úspech, že:
– si jedol/a,
– spal/a,
– odpovedal/a na jednu správu,
– vybavil/a jednu vec.
To je všetko.
Nič viac.
A to je v poriadku.
2) Prestať sa tlačiť do rastu
Rast nie je neustály.
Rast je cyklický.
Ako príroda.
Nikto nepovedal stromu v januári:
„Mohol by si už začať kvitnúť?“
3) Povedať si pravdu
Nie tú motivačnú.
Tú reálnu.
„Som unavený/á.“
„Nemám kapacitu.“
„Potrebujem jednoduchosť.“
„Nesnažím sa byť lepší/lepšia. Snažím sa prežiť.“
Realita ťa uzdraví skôr než afirmácie.
4) Malé pohyby namiesto veľkých plánov
Nie vision board.
Nie 5-ročný plán.
Jeden krok.
– prechádzka,
– sprcha,
– telefonát s jedným človekom,
– jeden mikropokrok.
To úplne stačí.
5) Nečakať na motiváciu
Motivácia neprichádza v ťažkých obdobiach.
Prichádza až vtedy, keď urobíš prvý malý krok.
Nie skôr.
Telo ťa nepodrží, kým nepodržíš ty jeho.
Až keď máš kapacitu, až vtedy sa vôbec dá začať s „lepšou verziou seba“.
Nie dovtedy.
Najlepší sebarozvoj je často ten,
ktorý sa vôbec nevolá sebarozvoj.
Volá sa:
– spánok,
– pokoj,
– hranice,
– ticho,
– prestávka.
A to všetko je rovnako dôležité ako meditácia.
Niekedy ešte dôležitejšie.
Záver: možno nemusíš byť lepší/lepšia.
Možno teraz stačí byť.
Možno je úplne v poriadku,
ak tvoja dnešná „najlepšia verzia seba“ vyzerá takto:
– si unavený/á, ale stále tu,
– robíš, čo môžeš,
– nepoddávaš sa úplne,
– a deň si zvládol/a.
Nie, nie je to Instagramové.
Nie je to motivačné.
Nie je to „aha moment“.
Ale je to skutočné.
A skutočné veci budujú život, nie tie pozlátka.
Keď príde čas na rast, pocítiš to.
A vtedy to pôjde ľahko, bez boja, bez nútenia.
Nie preto, že musíš.
Ale preto, že už môžeš.