Po titulkoch je priestor pre filmy, seriály, knihy a príbehy, ktoré vo mne niečo zanechali. Nie sú to recenzie ani odporúčania. Nehodnotím, či si dané dielo zaslúži päť hviezdičiek alebo isté percentá na ČSFD. Zaujíma ma niečo iné – akú myšlienku vo mne vyvolalo, akú emóciu otvorilo, aké otázky mi položilo a čo mi pomohlo pochopiť o ľuďoch, spoločnosti alebo o mne samej. Pretože niektoré príbehy nekončia záverečnými titulkami. Tie najzaujímavejšie sa začínajú až po nich.
Po titulkoch: I swear (Prisahám, že za to nemôžem, r. 2025)
Rubriku otváram veľmi pekným a zároveň ťažkým filmom I Swear (Prisahám, že za to nemôžem z roku 2025) v hlavnej úlohe s relatívne neznámym hercom Robertom Aramayom, ktorý sa neľahkého údelu hlavnej postavy zhostil bravúrne. Nie som tu však od toho, aby som hodnotila jeho herecký výkon – na to máme samozvaných kritikov na ČSFD.
Film je o živote Johna Davidsona. O dospievaní v 80. a 90. rokoch v relatívne malom mestečku v Anglicku. John zo dňa na deň začne mávať tiky, prevracia oči, nadáva, pľuje. Spoločnosť a aj rodičia, to berú ako túžbu po pozornosti, ako premyslené správanie. V skutočnosti za to John nemôže – trpí Tourettovým syndrómom. Namiesto pochopenia a podpory, dostane trest, posmešky a izoláciu. Najmä od najbližších. V priebehu rokov sa však dostáva do prostredia rodiny Dottie, ktorá ho konečne akceptuje takého aký je a od svojej vlastnej matky odchádza.
Tento film ma dojal a nahneval zároveň. Na jednej strane si presne pamätám ako mi rodičia neverili keď som im vravela, že za nejakú vec nemôžem. Neverili mi keď som im vravela, že mi spolužiaci chcú dať do jedla preháňadlo a tvrdili, že si vymýšľam, aby som bola zaujímavá. Skutočnosť bola taká, že spolužiaci , tak ako ľudia a spoločnosť, dodnes neakceptuje niečo iné. Niečo čo je mimo zaužívaných noriem správania sa. Pamätám si, že vždy bolo lepšie u susedov, alebo u kamarátky doma. Lebo ma vypočuli, akceptovali ma, moje slovo malo nejakú váhu aj keď som mala povedzme len 7 rokov. Takže úplne chápem Johna, že od depresívnej a nepodporujúcej matky odišiel.
Na druhej strane ma veľmi hnevala spoločnosť, ktorá sa k Johnovi správala otrasne. Polícia ho zmlátila tak, že mal modriny po celom tele. Učitelia v škole, spolužiaci, nikto si ani len nepripustil fakt, že môže hovoriť pravdu, a za všetky tie veci, ktoré robí a vraví naozaj nemôže. Hneď odsúdili niečo iné, divné, nekomfortné, nezapadajúce do perfektnej mriežky. Odsúdili niečo čomu nerozumeli a ani nechceli porozumieť. A to ma tak hnevá. Na dnešnej spoločnosti, na spoločnosti v minulých rokoch, storočí. Každý jeden z nás, všetci sme ľudia, všetci sme z toho istého – mäsa a kostí. Niekto má to šťastie byť zdravý, niekto bohužiaľ ochorie. Niekomu bolo dopriaty talent, niekto ho nemá, ale je pracovitý. Každý z nás má inú štartovaciu líniu.
Prečo si robiť život ešte ťažším? Prečo si znepríjemňovať životy ? Nezaškodilo by trocha sebareflexie a empatie. Ako by som sa ja cítil keby mi to niekto spravil? Ako som sa cítil ja keď mi ako dieťaťu alebo aj dospelému neverili? Nie je lepšie najskôr si trochu poštudovať, spoznať človeka, až potom zistiť, či mi sedí alebo nie? John rástol pretože ho malá skupinka ľudí brala takého aký je, so všetkými tikmi a nadávkami a také prostredie je úrodnou pôdou pre rast.
John mal nakoniec prácu na plný úväzok a začal organizovať stretnutia ľudí s Tourettovým syndrómom. Vzdelával deti, rodičov, učiteľov, lekárov aj policajtov o tom, čo toto ochorenie naozaj znamená a s akými prekážkami sa ľudia s ním stretávajú. Jeho práca v oblasti osvety mala taký dosah, že v roku 2019 dostal ocenenie od kráľovnej Alžbety II.
Dôležitým odkazom pre ľudí aj pre spoločnosť je, že keď o niečom nevieme veľa, napríklad o zdravotnom stave, veľmi, veľmi, veľmi dôležitá je osveta, vzdelanie, trochu záujmu. Trochu času. Nie hneď hodiť do vreca s nálepkou zlý, len preto, že ten človek je iný. Iný nerovná sa zlý. Najväčším problémom nie je inakosť. Je ním neochota zastaviť sa a pokúsiť sa jej porozumieť.