Písať o letnej dovolenke v zime je… správne. Pretože v týchto mrazoch si pripomenieme, že svet nie len sivá machuľa bez slnka. Načerpať silu, možno aj trochu bronz, a skromne si myslím, že po rokoch sme si to aj zaslúžili.
Výber padol na grécky ostrov Rhodos. Grécko má v mojom srdiečku špeciálne miesto. Viete ako – antika, báje, mýty a legendy. Kolíska demokracie, trojdelenie moci.
Legenda o vzniku ostrova Rhodos
Vládca všetkých bohov Zeus chcel po vyhratých vojnách proti Titánom obdarovať každého kto mu pomohol kúskom pevniny. Pri deľbe však zabudol na boha Slnka Hélia, ktorý bol na svojej každodennej ceste oblohou. Hélios sa po návrate dožadoval svojho kúska pevniny, ale Zeus odmietol komukoľvek z bohov zobrať ich pridelený kúsok. Helios sa nevzdával a dohodol sa s Diom, že mu bude patriť ostrov, ktorý sa vynorí z mora. A tak sa z mora vynoril Rhodos. A keďže je jeho patrónom boh Slnka, na Rhodose je až 300 dní v roku slnečno.
Boli sme tam od polovice do konca septembra a ani jeden deň nepršalo ani nebolo zamračené. Takže potvrdzujem.
Z histórie
Ostrov je osídlený už od neolitu. Najskôr malými kmeňmi, ktoré tu nezostali dlho. V 11.storočí pred Kristom sa tu usadil kmeň Dórov a vytvoril majoritné osídlenie. Dóri založili tri významné mestá. V staroveku bol ostrov súčasťou maloázijského Grécka, potom bol pod nadvládou Pezie, neskôr patril Alexandrovi Veľkému. Neskôr sa stal Rhodos veľmi dôležitým obchodným a kultúrnym centrom gréckeho sveta – bola tu postavená filozofická a rétorická škola. Rhodos sa stal aj súčasťou Rímskeho impéria a bol tak obľúbený, že školu navštevovali aj Ceasar aj Cicero. V priebehu rokov sa tu vystriedala nadvláda Arabov aj Turkov. V roku 1948 bol ostrov pričlenený ku Grécku.
Samotný ostrov je dlhý 78 km a široký 38 km. Je najväčší spomedzi Dodekaneských ostrov. Ostrov je trvalo osídlený a veľmi obľúbený medzi turistami. Dokonca sa tu nachádza aj medzinárodné letisko Diagoras. Aj Lidl.
Každopádne, leteli sme z Viedne, let trval asi dve a pol až tri hodiny, meškanie samozrejmé. Naposledy som letela pred 6 rokmi takže som sa toho mierne obávala, vzlietnutie a pristátie mi robí problém – tá rýchla zmena výšok je problematická. To mi však nebráni nasadnúť do toho stroja. (Nabudúce si zoženiem daký oblbovák a bude to ešte lepšie).
Haraki – almázia na dušu
Ubytovaní sme boli v malej dedinke Haraki na východe ostrova. Ticho, pokoj, krásna polmesiacovitá zátoka s kamienkovou plážou. Pozdĺž sa nachádzajú reštaurácie – taverny a z celého pobrežia je výhľad na zrúcaninu hradu Feraklos (v noci je krásne nasvietená). More jemne obmýva pláž, počuť tlmenú hudbu z reštaurácií, vo vzduchu cítiť zmes vône mora a tradičných gréckych jedál. Kvietky, palmy, biele domčeky, mačky spiace na slnku, zmes jazykov turistov a hlavne grécka architektúra a história. Miesto pre mňa ako stvorené. Keďže sme chceli prebádať viac miest na tomto ostrove, na celý pobyt sme si prenajali malé schopné autíčko Fiat Panda.
Rhodos – hlavné mesto
Dôležitým miestom na zozname, ktoré treba určite na ostrove vidieť je mesto Rhodos. Ide o mesto v meste, staroveký Rhodos je od roku 1988 zapísaný v UNESCO. Spočiatku sa zdá, že ide iba o uličky, ale čím hlbšie do stredu idete, tým viac mesto ožíva. Ja som už len z tých uličiek bola nadšená. V centre sa nachádzajú obchodíky, hotely, reštaurácie, našli sme aj lekáreň. A žije to tam či je deň alebo noc. A nesmieme zabudnúť na tú atmosféru.
Lindos – biele mesto
Vďaka autu sme sa dostali do krásneho bieleho mesta Lindos. Úzke uličky lemované obchodíkmi alebo reštauráciami, chodníky z mačacích hláv a jemné stúpanie, keďže celé mesto je postavené do kopca, na vrchu, ktorého je Akropola – Chrám Atény Lindie. Biele budovy s modrými detailami. Z Akropoly sú krásne výhľady na celý ostrov, ale rozhodli sme sa, že si výhľady užijeme aj spred vstupu do akropoly. Historické zdroje tvrdia, že Lindos je starší ako väčšina gréckych mies, bol založený už počas doby bronzovej a podľa legendy mesto založil mýtický predok Dórov – Danaos. V staroveku patril Lindos do šestice najbohatších miest, ktoré dominovali v kultúre aj obchode. Mesto má svoju atmosféru.
Toy Museum – Múzeum hračiek
Tento skvost, vďaka ktorému sme sa aspoň na pár chvíľ preniesli do detských čias sa nachádza medzi horami pri ceste a nemá poriadne ani stránku. Našli sme to len náhodou keď sme na mape pozerali, čo ešte stojí za to vidieť. Múzeum vedú manželia a vstupné bolo 5€/ osobu. Okrem nám známych hračiek sa tu nachádzali aj tie, ktoré boli v Grécku populárne od 60s až po milénium. Super bolo, že sme si takmer všetko mohli ochytať a zahrať sa s tým. Musím povedať, že veľa hračiek mali iných, vyzerali oveľa kvalitnejšie ako tie naše, väčšie aj viac realistickejšie. Porcelánové bábiky boli však aj tam veľmi creepy a čakala som kedy sa prebudia a začnú nás naháňať.
V podzemí nás najskôr privítali vitrínky s úctyhodnou zbierkou figúrok z Kinder vajíčok. Hneď sme sa tam asi na 5 minúť pristavili, prštekmi ďobali do skla a s rozjasnenými očkami ukazovali, ktoré figúrky sme mali. A zistili sme, že nám sakra veľa chýbalo do komplet zbierky aspoň jednej sady. Keď sme sa konečne odlepili od vitrínok, objavili sme ešte čosi lepšie.
Arkádové hry. Pacman, paintball, a veľa ďalších, ktorých názvy neviem lebo tomuto som nikdy neholdovala. Ale bolo to super si takto na staré kolená niektoré hry vyskúšať. V tejto miestnosti sme strávili asi najviac času, lebo bolo treba prejsť všetky mašinky a v mojom prípade sa nechať zabiť hneď v prvých minútach. Najviac času a najúspešnejšia som bola pri Paintballe. Po mnohých minútach keď sa osadenstvo zmenilo asi dvakrát sme sa rozhodli, že je najvyšší čas ísť. Pri pokladni som si ešte kúpila staré Drachmy, dali sme si frappé a popritom von ešte hrali vežu – to kde máte z drievok postavenú vežu a musíte jednotlivé kúsky vyberať tak, aby sa vežička nezrútila. Vyhrala som, náhoda.
Seven Spring – park
Ďalšie miesto, ktoré určite stojí za návštevu je Park Seven Spring – 7 prameňov. Zelené miesto uprostred slnečného ostrova je úžasné. Sedem prameňov krištáľovo čistej vody sa vlieva do jedného jazierka. Je tam aj reštaurácia, suveníry a voľne prechádzajúce sa pávy. Najviac nás však zaujal 185 m dlhý, 13 m pod zemou skrytý tunel so sviežou vodou po členky. Takže sme si pekne vyzuli botičky a vydali sa úplne tmavého tunela, nevediac kde vyjdeme. Bol to teda perfektný zážitok, ale musím priznať, že mi miestami nebolo všetko jedno, pretože tá tma pôsobila až desivo. Na oči som sa nemohla vôbec spoľahnúť aj keď som si ich takmer vyočila. Zrazu vedenie prebrali iné zmysly – sluch a hmat. Ozvena robila tiež svoje, čľapnutie vody, ktoré som určite nespravila ja. Bol to mix mnohých emócií, ale šla by som znova.
Ostrov Symi
Dostali sme tip, že by sme určite mali zvážiť návštevu ostrovu Symi. Od Rhodosu sa nachádza asi 30 km a od pobrežia Turecka len 3 km. A teda musím uznať, že to stálo za to. Bookli sme si lístky na trajekt na ôsmu ráno a plní očakávaní sme sa vydali na cestu. Trajektom som nikdy nešla, iba takou malou loďkou, ktorá sa opovážlivo kývala pri každej vlne. Ale tento kolos aj väčšie vlny zvládal s prehľadom. Avšak ten pocit keď sa pevnina vzďaľovala a zostalo iba more, hlboké a studené… Opäť to bol mix pocitov. Chvíľu som sa zamýšľala, čo asi cítili ľudia keď takto loďou odchádzali napríklad z Európy do Ameriky, nevediac, či tam jednak dorazia a aký život ich tam čaká. My sme však vedeli, čo čakať. Krásne farebné domčeky a scenérie. A veru bolo tak. Krásne staré domčeky s balkónmi smerom ku moru, veľa schodov a zase domčekov na kopci. Skvelé, skvelé jedlo. A samozrejme mačky.
Podľa mýtu má ostrov meno po nymfe Symi. Aj keď legiend ako ostrov vznikol a podľa čoho má meno je viac. Slová na to nestačia, pridávam fotky. Našla som krásnu pohľadnicu a chcela som ju z ostrova poslať rodičom domov na Slovensko. Na každom kroku boli totiž veľké poštové schránky, takže mi prišlo, že poslať list nebude také ťažké. Podľa internetov mi bolo treba známku a tá by sa mala dať kúpiť v každom obchode so suvenírmi, bohužiaľ pravda bola také, že sa pošta mimo územie Grécka dala poslať iba z pošty a tá bola otvorená do 12 tej. Lebo pracovná morálka tamojších ľudí bola ešte horšia ako tých na Rhodose. No nevadí. Keď sme obišli polovicu ostrova našli sme aj pláž s príjemným vstupom do mora, tak sme si čas na trajekt skrátili kúpaním sa.
Jedlo
Ešte pred príchodom na ostrov som premotivovane googlila nejaké tradičné grécke jedlá a čo určite na Rhodose ochutnať.
Hneď prvý deň po príchode sme si na večeru dopriali Kleftiko. Ide o pomaly pečené jahniace mäsko v marináde s citronu, cesnaku a byliniek, ktoré sa pečie v papieri na pečenie. Názov doslova znamená „ukradnuté mäso“ pretože pastieri a zlodeji takto pod zemou piekli mäso, aby ich dym neprezradil. My sme mali verziu aj s paradajkami, zemiakmi, cibuľou a feta syrom. A bolo to lahodné.
Stifado
Opäť ide o pomaly dusený tradičný grécky guláš (Gréci majú na všetko čas) z hovädzieho mäska, v bohatej omáčke z červeného vína, paradajok, šalotky, škorice a klinčekov. Je to naozaj aromatické a chutné jedlo.
Moussaka
Ďalšie tradičné jedlo, toto vyzerá ako talianske lasagne, ale z úplne iných surovín. Moussaka je zložená z vrstiev baklažánu, mletého mäsa duseného s cibuľou a cesnakom v paradajkovej omáčke a bešamelu. Musím povedať, že to chutilo tak netradične.
Paidakia
Grilované jahňacie rebierka/kotlety v marináde z olivového oleja, citrónu a oregana. Tradične podávané s tzatzikmi alebo šalátom, ale v tejto taverničke to bolo so všetkým a aj s hranolkami.
Baklava
O nej som čítala zvesti aká je výborná a, že je možné si ju spraviť aj doma, ale preferujem miesto kde sa tento extrémne sladký zákusok cíti viac tradične. Základom je cesto podobné našemu lístkovému, ale toto je ešte tenšie a jemnejšie, medzi jednotlivými vrstvami je zmes posekaných orechov a veľmi sladkej polevy. Ja som to papala aj so zmrzlinu. Bolo to skvelé, príliš sladké, až tak že v polovici som fučala a bála som sa, že mi všetky plomby v zuboch odídu.
Aké sú cesty na Rhodose?
V prvom rade treba povedať, že Gréci majú na všetko čas a veľa vecí neriešia. Hlavný ťah od hlavného mesta Rhodos cez ostrov je dobre udržiavaný, značený. Bočne cesty sú zväčša úzke, tak iba pre jedno auto, neznačené a majú dosť nečakaných zákrut. Napríklad ihličie na krajnici, pričom krajnica ani nebola vyznačená. Rýchlosť pre domácich je len orientačná, ale čo ma najviac udivilo bol stav vozidiel v premávke. Bez svetiel, bez kufra, bez skiel, alebo nejakých častí karosérie. Odreté, oškreté, ale ľudia spokojní. Auto totiž pre nich nie je symbol luxusu alebo nejakého statusu. Vyhráva praktickosť a tak sú tam obľubené menšie – mrštné, autíčka. Doteraz sme nepochopili kto má na kruhovom objazde prednosť – u nás je to ten čo už na kruhovom objazde je, pretože to je značené ako hlavná cesta. Na Rhodose je to iné, podľa všetkého má prednosť ten, čo práve vstupuje na kruháč. Alebo, podľa vizuálneho výskumu, jednoducho ten čo je väčší. Ale scenérie za oknom a k tomu grécke rádio krásne dotvorili atmosféru.
Požičané auto dáva voľnosť, keďže verejná doprava na Rhodose nie je taká ako sme zvyknutí na SR. Na Slovenksu jazdia autobusy aj do vzdialených kútov, zastávky sú jasne vyznačené. Časy odchodov sa viac-menej zhodujú s tým čo je napísné v rozpise. Na Rhodose sú dve spoločnosti, obe majú hlavné stanice v meste Rhodos a odtiaľ premávajú do hlavných turistických zón, takže na miesta, ktoré nie sú po tejto ceste môžeme zabudnúť. Okrem toho v sezóne bývajú plné a často meškajú. Preto je lepšie požičať si auto. A vieme aké všetky výhody majú autá. Okrem toho, že čas príchodu a odchodu je úplne na vás, zažijete tú krajinu aj ako vodič v premávke. A to je na Rhodose teda sranda.
A na záver východ Slnka
