Včera som mala zaujímavý rozhovor.
O tom, že negatívne veci nás zasiahnu silnejšie než tie pozitívne.
A vraj je to štatisticky dokázané.
Negatívny podnet má na náš mozog niekoľkonásobne väčší dopad než pozitívny.
Inými slovami:
Môžeš mať desať dobrých momentov.
A jeden kde Ti nadá niekto na parkovisku alebo teta predavačka si v obchode zvyšuje ego 😊
A hádaj, čo si večer prehrávaš v hlave.
Samozrejme ten jeden.
A aby toho nebolo málo, padla ešte jedna veta:
„Mala by si si zapisovať svoje úspechy. Vytvára to bezpečie a zvyšuje sebahodnotu.“
Moja prvá reakcia bola niečo medzi:
„Super, ďalší zošit.“
a
„Naozaj si mám písať, že som si dnes umyla vlasy a zvládla call?“
Lenže čím viac som nad tým premýšľala, tým viac mi to začalo dávať zmysel.
Mozog nie je fanúšik šťastia. Je fanúšik prežitia.
Mozog si nekladie otázku: „Ako ťa dnes spraviť spokojnou?“
Klade si otázku: „Čo ťa môže ohroziť?“
Preto si lepšie pamätáme:
– kritiku
– zlyhanie
– zvláštny pohľad
– nepríjemnú vetu
– situáciu, kde sme sa cítili neisté
To nie je chyba osobnosti. To je evolúcia.
V praveku ti nepomohlo pamätať si, že si mala pekný západ slnka.
Pomohlo ti pamätať si, kde bol tiger.
Lenže dnes tiger väčšinou nie je tiger.
Je to e-mail bez odpovede. Nejasná správa.
Rozhovor, ktorý nevyšiel podľa predstáv.
A mozog reaguje rovnako intenzívne.
Problém je pomer.
Predstav si deň ako váhu.
Na jednej strane:
– tri zvládnuté úlohy
– jeden dobrý rozhovor
– jedna vec, na ktorú si hrdá
Na druhej strane:
– jedna nepríjemná poznámka
– alebo ego tety predavačky 😄
A čo má väčšiu váhu?
Samozrejme.
Vyhrá ego tety predavačky.
Tri úspechy? Zabudnuté. Dobrý rozhovor? Neexistuje.
Sebareflexia? Momentálne mimo prevádzky.
Namiesto toho stojím pri pokladni a analyzujem:
– či ju tá práca baví,
– či má zlý deň,
– či som sa divne tvárila,
– či som povedala „ďakujem“ dostatočne milo,
– a či už aj predavačky intuitívne cítia, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Racionálna časť mozgu: „Bola si len na rane.“
Moja dramatická časť: „Je to potvrdenie. Už aj retail sektor má na mňa názor.“
A tak sa z jednej mikrosituácie stane hlavný program večera.
Netflix by bol na mňa hrdý.
Negativity bias hovorí, že negatívne skúsenosti majú 2–3× silnejší psychologický dopad než pozitívne.
To znamená, že na vyváženie jednej kritiky potrebuješ viacero pozitívnych momentov.
Lenže my ich nearchivujeme.
Preletia.
Úspechy berieme ako samozrejmosť
Keď sa niečo podarí, povieme si: „No veď tak malo to vyjsť.“ „To nie je nič extra.“ „To by zvládol každý.“
Keď sa niečo nepodarí: „Prečo som to pokazila?“ „Prečo som taká?“ „Zase som to nezvládla.“
Všimni si ten nepomer.
Neúspech = identita.
Úspech = náhoda.
A potom sa čudujeme, že sa necítime stabilne.
Prečo zapisovanie úspechov funguje?
Nie je to ezoterika. Je to tréning pozornosti.
Keď si zapisuješ:
– čo si zvládla
– čo si sa naučila
– kde si ustála tlak
– kde si reagovala inak než kedysi
robíš niečo veľmi praktické: Vytváraš dôkazový materiál.
Sebahodnota totiž nerastie z pocitu.
Rastie z evidencie.
Ak nemáš uložené dôkazy o tom, že zvládaš veci,
stačí jedna neistota a celý vnútorný systém sa zatrasie.
Nie preto, že si slabá, ale preto, že nemáš protiargumenty.
„Čo ma to naučilo?“ je silnejšia otázka než „Vyšlo to?“
Samotný úspech je fajn no skutočná sila je v tom, čo si z neho vytiahneš.
Napríklad:
Zvládla som náročný rozhovor.
Prečo?
– Lebo som si pripravila argumenty.
– Lebo som ostala pokojná.
– Lebo som neutiekla.
A zrazu z toho nie je náhoda.
Je z toho schopnosť.
To je rozdiel medzi egom a stabilitou.
Ego hovorí: „Som lepšia.“
Stabilita hovorí: „Toto viem.“
BEZPEČIE SA BUDUJE
Keď si v strese, mozog sa pýta: „Zvládnem to?“
A ak nemá uloženú históriu zvládnutých situácií,
odpoveď znie: „Neviem.“
Keď máš zapísané momenty, kde si:
– prežila ťažké obdobie
– zvládla tlak
– ustála konflikt
– spravila rozhodnutie
mozog má kam siahnuť.
Nie do ilúzie.
Do reality.
A to vytvára pocit bezpečia.
Nie falošného optimizmu.
Reálneho ukotvenia.
TERAZ TÁ MENEJ SEXY ČASŤ
Zapisovanie úspechov nie je sexy.
Nedá sa z toho spraviť veľké video s hudbou.
Nevyzerá to dramaticky.
Je to tiché.
A hlavne – vyžaduje to úprimnosť.
Pretože nie každý deň má veľký triumf.
Niekedy je úspech:
– že si nevybuchla
– že si povedala nie
– že si odišla z rozhovoru
– že si si priznala, že niečo bolí
A to sa ťažko dáva na LinkedIn s hashtagom #growth.
Možno si nepotrebuješ veriť viac len si potrebuješ viac pamätať.
Problém nie je, že nemáš hodnotu. Problém je, že ju neeviduješ.
Možno nie si slabá.
Len máš mozog, ktorý si zapisuje mínusy precíznejšie než plusy.
A možno práve preto má zmysel si tie plusy zapisovať vedome.
Nie preto, aby si si dokazovala, že si výnimočná.
Ale preto, aby si nezabudla, že zvládaš.
Skús dnes večer jednu vec.
Nie desať. Nie dvadsať. Tri.
Tri veci, ktoré si dnes zvládla.
Pýtaj sa : Čo sa mi dnes stalo? Ako som sa pri tom cítil/a? Čo ma to naučilo?
To nie je denníček úspešnej ženy alebo úspešného muža.
To je mentálna hygiena.
A možno zistíš, že tvoj život nevyzerá ako séria zlyhaní.
Len si si doteraz zapisovala iba tie.
Sebareflexia nie je pre každého.
Je oveľa jednoduchšie povedať:
„Ten deň bol zlý.“
„Ľudia sú nepríjemní.“
„Svet je divný.“
Je oveľa ťažšie si večer sadnúť a spýtať sa:
Ako som reagovala? Prečo ma to tak zasiahlo? Čo to o mne hovorí? Čo s tým viem spraviť nabudúce inak?
Sebareflexia je nepohodlná.
Občas kurevsky.
Pretože ťa oberá o ilúziu, že všetko je vždy vonku.
Ale zároveň ti vracia moc.
Nie nad svetom. Nad sebou.
A to je dôvod prečo si svoje úspechy nepíšeme.
Nie preto, že by sme nemali čas.
Ale preto, že by sme sa museli pozrieť aj na to, kde sme reagovali zle.
A to nás môže zaviesť presne tam, kam sa nám ísť nechce.
Lenže práve tam sa to láme.
A to je ťažšie než analyzovať tetu predavačku.