O tom, ako sa z príbehov „bol/a som na dne a dnes učím iných“ stal marketingový nástroj – a prečo to funguje najmä na ľudí, ktorým je práve najťažšie.
V poslednom čase na mňa zo všetkých strán vyskakuje jedna vec.
Príbehy ľudí, ktorí si prešli vlastným dnom – rozpadom, krízou, peklom –
a dnes na tom majú postavený marketing.
„Bol/a som na dne.“
„Prešla som si temnotou.“
„A dnes viem, ako z toho dostať aj teba.“
A áno, rozumiem tomu.
Keď si niečím prejdeš, prirodzene chceš dať tomu zmysel.
Chceš, aby to malo význam.
A často chceš pomôcť ďalším.
Lenže niekde medzi „zdieľam svoju skúsenosť“
a „predávam riešenie“
sa to začne lámať.
Aj ja som si prešla riadnym peklom.
Nie instagramovým.
Nie motivačným.
Takým tým, kde nejde o lekciu, ale o prežitie.
A vedome som sa rozhodla,
že z toho nebudem stavať biznis.
Nie preto, že by to bolo zlé.
Nie preto, že by som mala problém s osobným rastom.
Ale preto, že verím, že nie každá bolesť musí byť zároveň produkt
a nie každá cesta von sa dá zabaliť do univerzálneho návodu.
Hovorí sa, že šikovným patrí svet.
Možno áno.
Ale prečo stále vymýšľať koleso, ktoré už existuje?
Prečo z každej bolesti robiť značku?
Pre mňa je pointa inde.
Nie v tom robiť to hlasnejšie, rýchlejšie a predajnejšie.
Ale robiť to inak.
A aby som bola férová –
nemyslím si ani to, že sa máme v minulosti donekonečna patlať.
Rozoberať ju do detailov, vracať sa k nej ako k identite
a živiť ju len preto, aby sme mali „silný príbeh“.
Minulosť má zmysel pochopiť.
Nie v nej bývať.
Je rozdiel medzi tým,
keď sa pozrieš späť, aby si pochopila, čo ťa formovalo,
a tým, keď tam zostaneš, lebo bez príbehu o bolesti už nevieš, kto si.
A presne tu začína tenký ľad.
Lebo keď sa minulosť stane identitou,
keď sa trauma stane hlavným naratívom,
keď „čím horšie som si prešla“ začne byť kvalifikácia,
niečo sa posúva.
Z porozumenia do uviaznutia.
Zo spracovania do opakovania.
Z pomoci do závislosti.
A to už nie je rast.
To je kruh.
Príbeh, ktorý sa predáva najlepšie
Ak by sme rozobrali marketing osobného rastu na drobné,
väčšina príbehov má rovnakú štruktúru:
Bol/a som na dne.
Nemal/a som peniaze, energiu, zmysel.
Niečo sa zlomilo.
Zmenil/a som myslenie.
Dnes žijem slobodne, hojne, vedome.
A ak chceš, naučím ťa to tiež.
Je to silný príbeh.
A nie je to náhoda.
Marketing má jednu jednoduchú zásadu:
predávaj riešenie tam, kde to najviac bolí.
A čo bolí viac než:
– vyhorenie
– rozchod
– pocit zlyhania
– finančný tlak
– strach, že „so mnou je niečo zle“
Ľudia v kríze nehľadajú teóriu.
Hľadajú nádej.
A príbeh „ja som bol/a tam, kde si ty“ pôsobí ako dôkaz,
že existuje cesta von.
Čo sa v týchto príbehoch zvyčajne nehovorí
Väčšina motivátorov ti nepovie:
– koľko pokusov im nevyšlo
– koľko rokov sa motali v kruhu
– akú mali podporu v pozadí
– že ich cesta nefunguje univerzálne
– že u niekoho iného môže vyzerať úplne inak
Namiesto toho dostaneš:
– jednoduchý systém
– pár krokov
– afirmácie
– „správny mindset“
– sľub, že ak to vyšlo im, vyjde to aj tebe
A ak to nevyjde?
Problém nie je v systéme.
Problém si ty.
Nevytrval/a si dosť.
Neveril/a si dosť.
Nebol/a si pripravený/á.
A v tejto chvíli sa z pomoci nenápadne stáva tlak.
Prečo to funguje najmä na ľudí v ťažkom období
Keď je človeku dobre, je skeptický. Keď je človeku zle, je otvorený čomukoľvek,
čo mu dá pocit zmyslu a smeru.
V kríze:
klesá kritické myslenie, rastie potreba istoty, hľadáme autoritu a chceme veriť, že existuje skratka.
A marketing to veľmi dobre vie.
Preto sa používa jazyk:
– „ak chceš naozaj“
– „nie je to pre každého“
– „musíš sa rozhodnúť teraz“
– „inak zostaneš tam, kde si“
Nie je to náhoda.
Je to stratégia.
Keď sa z nádeje stane ďalšia záťaž
Najnebezpečnejšia časť celého tohto biznisu nie je samotný predaj.
Ale to, čo sa deje potom.
Človek v kríze si neodnesie len to, že mu niečo nevyšlo.
Odnesie si aj pocit, že zlyháva dokonca aj v tom, ako sa má zlepšovať.
Nielenže mu je ťažko,
ale ešte má pocit, že:
– nemá dosť silnú vôľu
– nemá správny mindset
– sabotuje sám seba
– robí to zle
A to je dvojitá rana.
Moja pozícia (aby bolo jasno)
Nie som proti osobnému rastu. Nie som proti práci na sebe.
A ani proti zmene myslenia.
Som proti tomu, keď sa z vlastného príbehu urobí návod pre všetkých, keď sa z nádeje stane produkt, keď sa ľuďom v ťažkom období predávajú ilúzie.
Áno, z krízy sa dá dostať.
Ale nie podľa cudzieho scenára.
A nie preto, že si kúpiš kurz.
Často to chce:
– čas
– bezpečný priestor
– podporu
– stabilitu
– a niekedy aj odbornú pomoc
A toto sa zle predáva.
Lebo to nie je rýchle.
A hlavne, nie je to sexy.
Čo mi z toho vychádza
Čím viac sa v tom priestore pohybujem, tým viac vidím jednu vec.
Ľudia nechcú motiváciu. Chcú, aby to prestalo bolieť.
Ideálne hneď.
Chcú riešenie, ktoré zaberie rýchlo, bez veľkého rozoberania, bez dlhého procesu, bez toho, aby museli veľa meniť sami v sebe.
A presne na to marketing osobného rastu reaguje.
Sľubuje rýchlosť. Jasný návod.
Okamžitý posun.
Lenže realita je pomalšia. Tichšia. Menej efektná.
A práve preto ju tak ťažko počuť.
Pravda je, že nie každý chce počuť:
– že to bude trvať
– že to bude nepríjemné
– že to nebude lineárne
– že to nepôjde bez práce
Lebo to nie je úľava.
To je zodpovednosť.
A tak sa často radšej chytíme sľubu,
že stačí správny kurz, správna veta, správny mindset.
Nie preto, že by sme boli hlúpi.
Ale preto, že sme unavení.
A niekedy stačí len povedať nahlas:
aj pomalý pohyb je pohyb.
Záver
Možno sa zo sračiek dá dostať.
Ale nie preto, že si kúpiš zázračný kurz.
Skôr preto, že sa prestaneš porovnávať,
dovolíš si nebyť v poriadku,
nájdeš podporu namiesto zázraku
a pochopíš, že tvoja cesta nemusí vyzerať ako cudzí úspech.
Nie je to rýchle.
Nie je to efektné.
A často to ani nevyzerá ako „posun“.
Ale je to skutočné.
A ak ti niekto tvrdí, že má návod pre všetkých,
buď opatrný/á.
Pretože ľudská bolesť nie je marketingový segment.
A nikdy by ním nemala byť.