Cez víkend som zažila stretnutie, ktoré vo mne niečo prebudilo.
Niečia blízkosť mi bola príjemná viac, než som čakala. Pozornosť, dotyk, pár viet. Po dlhej dobe som cítila príťažlivosť.
A v hlave mi prebehlo: Aha. Tak toto ešte funguje. 😂
Pri odchode zaznelo: „Chcem ťa vidieť.“
Výborne. Materiál na ďalšie spracovanie máme.
Stretnutie sa skončilo, ale moja hlava ešte chvíľu pokračovala. Čo to znamenalo? Bolo to obojstranné? Uvidíme sa znova?
Kontakt som si nevypýtala. Takže namiesto ďalších informácií som mala priestor na vlastnú tvorbu.
A ten viem využiť až príliš dobre.
Pri zívaní som odvážnejšia
Keď sa s niekým rozprávam a začne zívať, spýtam sa na rovinu:
„Nudím ťa?!“ 😂
Únava je úplne reálna odpoveď. Ale načo si mám vyrábať päť teórií, keď sa viem opýtať?
Pri príťažlivosti už ide o trochu viac.
Otázkou „nudím ťa?“ zisťujem, či mám prestať rozprávať.
Keď poviem „páčiš sa mi“, dávam druhému človeku informáciu o sebe. A potom musím zvládnuť aj odpoveď, ktorú si nemôžem vybrať.
Tam už priamosť stojí viac odvahy.
Nemyslím si, že toto zažívajú len ženy. Aj muži premýšľajú nad správami, vracajú sa k rozhovorom a riešia, či v tom úsmeve bolo niečo viac.
Keď nám na odpovedi záleží, aj jednoduchá otázka vie dostať poriadnu váhu.
Štyri písmená, ktoré znejú jednoducho
Julian Treasure pri komunikácii používa princíp HAIL:
Honesty — úprimnosť.
Authenticity — autentickosť.
Integrity — integrita, teda súlad slov a činov.
Love — láskavosť a prianie dobra druhému človeku.
Pri poslednom bode hovorí o postoji k druhému, nie o romantickej láske. Ide o základy, na ktorých môže stáť dôveryhodná komunikácia.
Keď sa na tie štyri slová pozriem cez vlastné stretnutie, znejú rozumne.
Len ich dostať z hlavy do rozhovoru je už trochu iná disciplína. 😂
Úprimnosť: čo vlastne viem?
Viem, že mi bolo príjemne.
Cítila som príťažlivosť. Zaujímalo ma pokračovanie.
Počula som vetu „chcem ťa vidieť“.
O tom, čo presne cítila druhá strana, však veľa neviem.
A tu sa mi ľahko pomiešajú fakty s tým, čo by som si želala.
Dlhší pohľad vyhodnotím ako záujem. Odvrátenie očí ako rozpaky. Rozhovor s ostatnými ako snahu ten záujem skryť.
Nech sa udeje čokoľvek, moja teória si nájde podporu.
Veľmi flexibilné vyšetrovanie. 😂
Úprimnosť si preto v tejto situácii prekladám aj ako ochotu priznať si:
Toto sa stalo.
Takto som sa pri tom cítila. A zvyšok ešte neviem.
Aj príjemná domnienka zostáva domnienkou. To, že sa mi páči, jej automaticky nepridáva na presnosti.
Autentickosť: nemusím hrať nezáujem
Niekedy sa snažíme pôsobiť nad vecou. Neozvem sa hneď, nech to nevyzerá, že mám až príliš veľký záujem
Nepoviem, že mi bolo dobre. Budem sa tváriť, že som na to stretnutie odvtedy ani nepomyslela.
Samozrejme. Len som si ho v hlave prehrala osemkrát a prebrala s kamarátkou. Úplná ľahostajnosť. 😂
Byť sama sebou pre mňa nemusí znamenať vyložiť na stôl všetky pocity po prvom rozhovore.
Dokážem však povedať:
„Bolo mi s tebou dobre.“
Alebo:
„Rada by som sa stretla znova.“
To je primeraná informácia o tom, kde práve som. Druhá strana sa potom môže rozhodnúť, ako na ňu zareaguje.
Nemusím predstierať chlad len preto, aby som zakryla vlastnú zraniteľnosť.
Integrita: čo príde po peknej vete?
„Chcem ťa vidieť“ sa počúva príjemne.
Význam tej vety sa však postupne ukáže aj v tom, čo bude nasledovať.
Dohodneme sa? Ozveme sa? Nájdeme si čas?
Rovnako to platí aj pre mňa. Ak chcem pokračovanie, viem tomu dať konkrétnu podobu.
A keď si nie som istá, môžem povedať aj to.
„Je mi s tebou dobre, ale momentálne neviem, čo chcem.“
Taká odpoveď nemusí potešiť. Aspoň však dáva druhému človeku možnosť rozhodovať sa podľa toho, čo naozaj zaznelo.
Pri novom stretnutí nemáme dosť skúseností, aby sme vedeli posúdiť, ako sa niekto správa dlhodobo. Dôvera potrebuje čas.
Jedna intenzívna chvíľa ju celú nenahradí, nech bola akokoľvek príjemná.
Láskavosť: aj priamosť má svoj tón
Moje „nudím ťa?!“ môže vyznieť vtipne.
Ale viem si predstaviť aj tón, pri ktorom by druhý človek dostal pocit, že zívanie musí obhájiť pred komisiou. 😂
Záleží na tom, ako sa pýtame.
Pri neistote okolo príťažlivosti je ľahké skĺznuť k výčitke:
„Tak prečo sa tak správaš, keď nič nechceš?“
Lenže tým už prisudzujem druhému úmysel, ktorý nepoznám.
Viac priestoru necháva veta: „Tá blízkosť mi bola príjemná. Ako si to vnímala ty?“
Alebo:
„Zaujíma ma, či by si sa chcel stretnúť znova.“
Úprimná otázka potrebuje aj ochotu vypočuť si odpoveď. Vrátane takej, ktorá sa nám nehodí do rozpracovaného scenára.
Nemám to ešte vyriešené
Bolo by pekné tento článok zakončiť tým, že som všetko otvorene odkomunikovala a teraz presne viem, na čom som.
Lenže kontakt som si nevypýtala.
Zatiaľ mám zážitok, vlastné pocity a otázky.
HAIL mi preto slúži skôr ako pomôcka pre ďalší rozhovor. Pripomína mi, že môžem hovoriť pravdivo, zostať sama sebou, stáť si za svojimi slovami a pritom brať ohľad na druhého človeka.
Odpoveď tým nezaručím.
Ale dám rozhovoru šancu priniesť viac než moje domáce premýšľanie.
Po dlhej dobe som niečo cítila. Som rada, že sa to stalo.
A ak bude ďalšie stretnutie, rada by som časť tej energie venovala aj jednej obyčajnej otázke.
Keď zo mňa bez problémov vyletí „nudím ťa?!“, snáď zvládnem aj:
„Bolo mi s tebou dobre. Ako to máš ty?“
Scenár potom konečne dostane príležitosť dopísať aj druhá strana. 😂
Ako to máte vy? Spýtate sa na rovinu, alebo si po jednom stretnutí tiež píšete v hlave celú sériu?
