Prečo máme pocit, že rozumieme slovám, ktoré by sme nevedeli vysvetliť
Stalo sa mi, že som čítala psychologickú knihu a narazila na slovo kauzalita.
Prečítala som ho. Pokračovala ďalej.
O pár strán neskôr znova. Ani raz som si nepovedala:
„Počkaj… a čo to vlastne znamená?“
Úplne mi stačilo, že môj mozog vyhodnotil:
Aha… toto bude niečo múdre. A čítala som ďalej. 😂
Najvtipnejšie na tom je, že keby sa ma v tej chvíli niekto opýtal, či viem, čo znamená kauzalita, pravdepodobne by som bez váhania povedala:
„Jasné.“
Až kým by neprišla druhá otázka.
„Dobre… tak mi ju vysvetli.“
…ehm. 😅
Vtedy mi došlo, že nie je problém v tom, že by som to slovo nepoznala.
Poznala som ho. Len som mu nikdy nepotrebovala naozaj porozumieť.
A myslím si, že práve toto robíme častejšie, než sme ochotní priznať.
Keď poznáme slovo, ale nie jeho význam
Používame slová, ktoré poznáme z kontextu.
Vieme približne, kedy sa hodia do vety alebo pri akých témach sa používajú.
A niekedy ich použijeme aj my. Veď predsa znejú múdro.
Lenže medzi tým, že slovo poznáme, a tým, že mu naozaj rozumieme, je občas poriadny rozdiel.
A paradoxne si to uvedomíme až vo chvíli, keď ho máme vysvetliť vlastnými slovami.
Malý experiment
Skús si na chvíľu odložiť Google aj ChatGPT. Ako by si vlastnými slovami vysvetlil tieto pojmy?
- kauzalita,
- korelácia,
- empatia,
- manipulácia,
- trauma,
- narcizmus,
- gaslighting,
- toxický človek.
Nie definíciu z internetu. Svojimi slovami. Tak, aby tomu porozumelo desaťročné dieťa.
Ak si sa pri niektorom z nich zasekol, nie si sám. Ja som sa zasekla hneď pri prvom. 😂
A možno práve teraz niekto číta tento článok a hovorí si:
„Veď ja viem, čo je korelácia.“
Tak sa skús na chvíľu zastaviť.
Naozaj?
Alebo máš len pocit, že by si to vedel vysvetliť?
To sú dve rozdielne veci.
A potom sú tu porady…
Myslím si, že každý z nás už zažil poradu, kde padlo toľko anglických výrazov, že si mal pocit, akoby si sedel na hodine angličtiny, nie na pracovnom stretnutí.
„Call.“
„Follow-up.“
„Stakeholder.“
„Alignment.“
„Roadmap.“
„Ownership.“
„Deliverables.“
A všetci okolo prikyvujú. Tak prikyvuješ aj ty.
Len v tvojej hlave veľkými písmenami bliká: WTF? 😂
Nie preto, že všetkému rozumieš. Ale preto, že nechceš byť ten jediný, kto sa opýta: „Prepáčte… čo tým presne myslíte?“
A možno je na tom najvtipnejšie to, že presne tú istú otázku má v hlave ďalších päť ľudí pri stole.
Len nikto nechce byť prvý.
Možno preto, že nechceme pôsobiť nekompetentne.
Lenže nekompetentnosť podľa mňa nie je položiť otázku.
Nekompetentné môže byť skôr pol roka prikyvovať a dúfať, že význam slova nejako pochytíš za pochodu.
Odborné slová sa stali módnym doplnkom
Mám pocit, že čím je nejaký pojem populárnejší, tým viac sa jeho význam rozmazáva.
Dnes je z každého sebavedomého človeka narcista.
Stačí jeden nepríjemný rozhovor a už je to gaslighting.
Ťažšie obdobie? Trauma.
Nefunkčný vzťah? Automaticky toxický.
A keď sa dve veci dejú spolu alebo tesne po sebe, veľmi radi si medzi nimi vytvoríme príčinu a následok.
Alebo, aby som znela múdro… kauzalitu. 😄
Lenže použiť odborné slovo ešte neznamená, že ho používame správne.
A úprimne?
Myslím si, že to robíme všetci. Aj ja.
Pretože náš mozog funguje zvláštne.
Keď sa so slovom stretávame dostatočne často, začne nám byť známe.
A známosť si veľmi ľahko pomýlime s porozumením.
Inteligencia podľa mňa vyzerá trochu inak
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že inteligencia podľa mňa nespočíva v tom, koľko odborných slov poznáme. Ale v tom, koľko z nich vieme vysvetliť jednoducho.
Nie je umenie povedať: „To je kauzalita.“
Umenie je povedať: „Vieš čo? Skúsim ti to vysvetliť tak, aby si to pochopil aj bez toho slova.“
Podľa mňa práve vtedy človek zistí, či téme naozaj rozumie.
Možno by sme sa mali častejšie pýtať
Keď narazím na slovo, ktoré síce poznám, ale neviem ho vlastnými slovami vysvetliť, už sa netvárim, že je všetko jasné.
Radšej poviem: „Tomuto slovu asi úplne nerozumiem. Vysvetlíš mi ho?“
A vieš čo? Vôbec sa za to nehanbím.
Pretože čím viac sa učím nové veci, tým viac zisťujem, koľko toho ešte neviem.
A paradoxne práve ľudia, ktorí sa vo svojej oblasti naozaj vyznajú, sa slov „neviem“ alebo „vysvetli mi to“ neboja.
Možno preto, že pochopili niečo dôležité. Poznať slovo ešte neznamená rozumieť myšlienke.
A možno práve otázka: „Čo to vlastne znamená?“ nie je prejav nevedomosti.
Možno je to začiatok skutočného porozumenia.
